Christmas of death

18.časť

Ahojte!!! Tak je tu nová časť tak ako som vám oznámila (sľúbila) v infe.. (kto nečítal prosím prečítajte si ho).

Musím sa vám priznať, že v tejto časti je niečo úplne iné ako som pôvodne plánovala. Nie sú tam síce žiadne dialógi a časť je možn trochu depresívna s jemným nádychom tajomnosti a nie je veľmi dlhá no ja som s ňou spokojná. Áno je to neuveriteľné, ale som. Dala som do tejto časti moje myšlienky a písala sa mi celkom ľahko. Len chcem upozorniť aby ste ma teraz nebrali za dievča, ktoré trpí depresiami a je neustále smutné.. to teda rozhodne nie som.. :D

Tak snáď sa vám časť bude páčiť a prosím zanechajte mi vaše Votes a komentáre.. lebo len od nich ( a od mojej nálady či času) záleži kedy bude nová čať.. :D (btw. ak chcete pustite si k tomu pesničku na boku/ hore :) )

-Veva

„Aaa!!" prebudila som sa s krikom a prudkým nádychom a rovno aj vyskočila do sedu. Čo sa to stalo? Prečo som zase omdlela? Alebo zomrela? Blbosť veď teraz žijem. Som zdravá a živá teda aspoň v rámci mojich možností a som v tu v poriadku. Lenže kde je to tu?

Poobzerala som sa okolo. Bola tu tma len cez maličké škárky žáluzíí na okne sem prechádzalo niekoľko lúčov slnka, ktoré dopadali na špinavú a vlhkú podlahu, na ktorej som sedela. Po tomto zistení som sa okamžite postavila. Teda hlavne po tom ako som v rohu miestnosti zbadala niekoľko pavúkov. Bŕr.

No bolo tu niečo čo ma vydesilo a prekvapilo ešte viac ako tie pávuky. A to mreže. Mreže, ktoré sa tiahli pozdĺž jednej celej strany a mohla som cez ne vidieť na dlhú chodbu a zopár rovnakých celý v akej som sa nachádzala aj ja. 

Čo sa to tu dočerta deje? Kde to som? V base? To nie, bolo by tu viac ľudí a okrem mňa sa tu nikto nenachádza. Musí to byť niekde v nejakej pivnici domu alebo nejaký starý opustený dom. Lenže čo tu robím? A ako som sa sem dostala? Nepamätám si žeby som tu išla. Vlastne keď sa nad tým tak zamyslím posledné čo si pamätám ako mi Harry podával pohár s červenou tekutinou, krvou, a ja som sa z nej napila. Potom už neviem. Netuším čo sa dialo potom ako som sa napila. Je to ako výpadok pamäte, okno. Určite to všetci poznáte. To ráno keď sa prebudíte po nejakej párty, na ktorej ste toho vypili viac ako by ste mali, ako znesiete a na ďalší deň keď sa prebudíte vás bolí celé telo a vôbec netušíte čo sa minulú noc dialo. A tak som sa momentálne cítila. Bolelo ma všetko, nohy, ruky, hlava a dokonca ešte aj zuby, očné zuby. Jemne som sa ich dotkla aby som zistila, že sú predĺžené. Predĺžené tesáky, červené oči a neskutočný hlad. Tieto tri veci ma teraz dokonalo vystihovali.. Možno by sa tam mohla pridať ešte aj zmätenosť.

Bezradnes som uchopila mreže do rúk a začala nimi trhať tak silno ako sa len dalo. Verila som v to, že v sebe mám dostatok sili aby som bola schopná aspoň jednu jedinú mrežu zlomiť alebo ohnúť. Potom by som sa dokázala bez problémov prešmyknúť von. Bohužial aj napriek tomu, že mreže vyzerajú staro a je na nich vrstva hrdze stále držia pevne akoby ich boli založili len včera a moje sily na to neboli dostačujúce.

Chytila som sa za hlavu, ruky zamotala do vlasov a posúvala sa stále ďalej od mreží. Krútila som sa po cele s rukami vo vlasov pohľadom upretým na plafón som vrieskala čo mi hlasivky stačili. Všetko toto okolo mňa bolo deprimujúce, desivé a prinášala mi to pocit bezradnosť a frustrácie.

Narazila som do steny za mnou, po ktorej som pomaly skĺzla na podlahu. Pritiahla som si kolená tesne k hrudi a omotala okolo nich svoje ruky. Hlavu som si položila na kolená, pevne zatvorila oči a dúfala som, že všetko okolo mňa každú chvíľu zmizne a ja sa prebudím v mäkkej, teplej posteli so smiešanými pocitmi po príšernej nočnej more, tak ako sa mi to stalo už mnoho krát.

Sedela som na studenej podlahe obklopená mučivým tichom. Po lícach mi v malých, slaných pramienkoch, ktoré vyvierali z mojich očí, tiekli slzy. Slzy plné zúfalstva, žiaľu, strachu, bezmocnosti.. Pocity, ktoré momentálne vypĺňali moje vnútro, moje srdce a nikdy pred tým neboli také intezívne ako sú v tejto chvíli. Nepamätá sa na moment kedy som sa cítila tak ako teraz. 

Sekundy, minúty, hodiny ubiehali a ja som sa stále nepohla ani o milimeter. Sedela som na mieste ani socha a čakala. Sedela a vyčkávala na svojho záchrancu.

Keď som bola malá pamätám si ako mi mamka každý večer čítala rozprávku o zakliatej princeznej, ktorá bola uveznená vo vysokej veži okolo ktorej číhal drak na každého kto by sa pokúsil priblížiť k veži, k princeznej. Tá zatiaľ vyčkávala na svojho princa, ktorý by v sebe skrýval dostatočné množstvo odvahy aby ju záchranil. Až do dňa kým sa konečne nedočkala. 

Vždy som to považovala za nádherný príbeh, plný očakávania, trpezlivosti, oddanosti a lásky. Teraz to však vidím inak. V tejto chvíli sa cítim ako tá zakliata princezná. Som uväznená v špinavej cele, niekde, pravdepodobne, pod zemou a čakám. Lenže nie je to nič príjemné. Nenáchazdá sa vo mne ani štipka vieri, že sem niekto príde, nájde ma a vyslobodí. Život nie je predsa rozprávka a odvážny princovia sa nachádzajú len v nich.

Konečne som sa odhodlala zdvyhnúť hlavu z kolien a pozrieť sa pred seba. Chvíľu mi trvalo kým som dokazala zaostriť cez všetky tie slzy v mojich očiach.

Keď som už vydela jasne a slzy mi nerozmávali zrak zbadala som ležať na zemi niečo čo tam pred tým nebolo.Malý, lesklý kus kovu. Kľúč!!

Behom sekundy som bola na tom mieste a držala ho pevne v ruke. Cítila som ako sa mi jeho ostré hrany zabodávajú do ruky. Nevadilo mi to. Táto bolesť bola spôsobená nádejou, oslobodením a mojím malým osobným víťaztvom.

Vyštverala som sa späť na nohy a prešla tých zopár krokov, ktoré ma delili od mreže, od zámku, ktorý o chvíľu budem schopná otvoriť a dostať sa von z tejto celi plnej beznádeje a mojich sĺz.

Otvorila som moju ruku doteraz pevne zovretú v päsť. To čom som v nej však videla alebo skôr nevidela ma dostalo úplne na dne. 

Pozerala som sa totiž len na moju prázdnu zakrvavenú dlaň. Kľúč bol preč...