Christmas of death

19.časť

AHOJTE!! Máme tu nov časť!! Mala byť už pôvodne včera, ale však vy viete čo sa stalo... a ak nie tak sa pozrite na môj profil .. :)

Tak dúfam, že sa vám táto časť bude páči.. a je v nej opäť Harryho pohľad a aj taký malý náhľad do jeho minulosti.. tešíte sa??

Tak šup šup čítať a nezabudnite mi zanechať vaše Votes a komentáre.. :)

-Veva

Zvierala som v ruke drevený kôl. Bol to jediná ve, ktorá sa v tejto miestnosti nachádzala, ktorú som tu objavila keď som z celej sili kopla do steny, o ktorú som momentálne opretá, a vypadli z nej zopár tehiel. Skrýval sa v stene akoby na mňa čakal a ja sa mám rozhodnúť či ho mám použiť.

Bola som totálne bezvládna. Jediné emócie, ktoré som vnímali boli hlad, bezmosnoť a cnútri som sa cítila totálne stratená. V hlave mi hučalo a myšlienok som tam mala nespočetne veľa. Jedna cez druhu sa mi prelínali v hlave, no všetky boli skryté pod tým najsilnejším pocitom, tou najsilnejšou myšlienkou. Boli skryté za hladom.

Teda až na jednú. Jedna jediná myšlienka sa dokázala vymániť z tej spleti a preniknúť do tej časti mojej mysle kde som ju dokázala spracovať a pochopiť. Len neviem či som za ňu rada.

„Vezmi ten kôl a vraz si ho do srdca. Zabi sa! Veď čo môžeš stratiť? Vôbec nič! "

Presne tieto slová sa mi stále a stále premietali v hlave. Najprv som ich všemožne ignorovala. Vravela som si, že nechcem zomrieť. Veď predsa to bol dôvod prečo som sa stala upírkou, pretože som nechcela zomrieť. A teraz to mám tak jednoducho vzdať ?

No postupom času keď som si začala uvedomovať, že som tu zatvorená už niekoľko dlhých hodín, niekoľko dní a nemám ani najmenšie potuchy či je práve noc či deň, som začala pochybovať. Naozaj by som sa vzdala? Veď aj tak už je všetko dávno stratené. Existuje totiž len jeden človek / upír, ktorý by ma odtiaľ vyslobodil. Tan čo ma tu aj zatvoril. Harry.

Áno som si istá, že to on ma tu zatvoril. Ja si totiž neviem spomenúť na to žeby som tu išla a logicky to ani nedáva zmysel. Načo by som sa tu zatvárala? Prečo by som sa tu zamkla a kľúč odhodila? A hlavne ako by bolo možné, že si to nepamätám. Musel to byť Harry. S ním som bola naposledy. On bol ten kto bol pri mne za posledné dni a do jeho domu už určite  nikto ďalší nevkročil. 

Lenže prečo to spravil? Prečo ma tu zatvoril? Vykašĺal sa na mňa? Ja som mu verila. Dôverovala som mu a milovala som ho. Aj pre neho som sa stala tým čo som, len aby som mohla byť s ním. A on teraz spraví toto. Zatvorí ma do starej pivnice kde ma nechá hladovať, umrieť. Moje srdce už dávno nie je v celku. Zlomil mi ho, rozdrvil, vzal mi moju dušu a zabil ľudskosť. Spravil zo mňa netvora a teraz ma nechá zomrieť. Teraz nech sa ma už nikto nepokúša presvedčiť, že nie je netvor a už vôbec nech nikto nepokúša prehovoriť o existencii jeho srdca, jeho citou, pretože tie nexzistujú.

„Áno! Spravím to!" prehovorila som totálne pevným hlasom. Hlavne preto aby som samej sebe dokázala, že to bude správne. Aby som sa ubezpečila, že je to spravné rozhodnutie. Bude to tak najlepšie. Umriem a snáď potom nájdem pokoj, ktorý ma v tomto živote už čakať nemôže.

Čo najsilnejšie som zovrela v ruke kôl, nasmerovala si ho na srdce. S poslednými nadýchmi, poslednými slzami a posledným úderom srdca som spadla na zem. Kôl v mojom srdci a moje mŕtve telo ostávalo nehybne ležať. No ešte nanosekundu pred tým som začula:

"NIE!"

Harryho pohľad:

„Čo tu chceš?" zavrčal som na nečakaného a rozhodne nie veľmi príjemného hosťa Zayna.

„Prišil som pozdraviť starého kamaráta." uškrnul sa a poklepal mi po ramene. Okamžite som jeho ruku odstrčil a výhražne nań ho zavrčal. Za to, že ho hľadá najvyššia rada upírov a tí ostatný sa boja ja medzi nimi byť nemusím. A rozhodne nie som!

„Ale no ták! Nemusíš ragovať hneď takto agresívne." pokračoval ďalej svojím arogantným tónom. Ako mne len lezie na nervy. Čo si o sebe myslí? Že je boh keď dokáže utekať tak dlho, keď sa ho všetci boja? 

„Etše raz. Čo tu robíš?!" opäť som sa ho opýtal. Vážne ma prechádzala trpezlivosť.

„Ukryť.Tu." dve slová, ktoré stačili na to aby som sa začal smiať. Teraz si skutočne musel robiť srandu. Ja a pomôcť ukryť sa mu? Nexizistuje. A on to veľmi dobre vie, takže vôbec nechápem čo to tu práve skúša. Alebo snáď nie? Je snáď taký naivný, že dúfa v nemôžené a to v moju pomoc? A ja som si už myslel, že obdržal aspoň štipku rozumu. No zrejme nie.

„Prosím, pomôž mi. Oni stihli už obsadiť každé jedno miesto na zami a toto je jediný dom kde by ma v živote nehľadali. Neprišli by tu ani keby vedeli, že som tu. Neodvážili by sa." začal obhajovať svoju prozbu. Takže srandu su nerobí. V sekunde som zvážnel a počúval som.

Musím priznať, že mal pravdu. Tento dom je priam dokonalé miesto na úkryt. Sám by som spravil zrejme to isté čo on a prišiel za mnou. Lenže je to tak je, stali sa veci ktoré sa stali, ktoré sa neodstanú a ja svoj názor meniť nemienim.

„Na to môžeš zabudnúť." povedal som pevným hlasom a tak jasne ako sa dalo, aby to aj on pochopil. Síce mi niečo hovorilo, že neprestane. A mal som pravdu.

„Prečo? To si máš až tak znenávidel? Veď sme kedysi boli ako bratia. Pamätáš?" 

.... (minulosť)

Vošiel som do starej, opustenej budovy, v ktorej snáď už celé roky ba aj storočia nikto nebol. Čo tu vlastne robím? NIekto mi pošle jednu posratú sms-ku a ja tu hneď ako ten najväčší hlupák prídem. 

Vošiel som cez dvere, teda skôr len prázdny otvor, ktorý kedysi slúžil ako dvere, dnu a poobzeral sa. Nikde nikto. 

„Aáá!" ozval sa prenikavý, dievčenský výkrik. Okamžite som sa rozbehol na to miesto. No pohľad, ktorý sa mi naskytol by som neželal nikomu.

Na zemi ležala ona. Jediná osoba na svete, ktorá ma chápala, brala takého akým som a ktorá ma cez to všetko dokázala milovať tak veľmi ako aj ja ju. A teraz je preč.

A nad ňou celý od krvi stál ON. ZAYN! Človek, ktorého som ešte doteraz považoval za môjho brata. Za niekoho o kom som vedel, že tu vždy pre mňa bude rovnako ako aj ja pre neho. Teraz sa však všetko mení. Tímto si zo mňa spravil nepriateľa.

ZAYN MALIK BUDEŠ ĽUTOVAŤ DEŇ KEĎ SI SA NARODIL!

......

„Ako sa opovažuješ vyťahovať také niečo keď ty sám si to celé posral! Ty si ju zabil! Len ty a je zázrak, že tu ešte predo mnu stojíš živý a nie mŕtvy." Zvrieskol som naň.

Cítil som ako sa vo mne zdvýha hladina adrenalínu a už to známe pálenie na rukách čo bol jasný dôkaz premeny. Premeny na monštrum. Hmla sa okolo mňa vlnila a chystala sa spečatiť Zaynov osud. No skôr ako ho stihla pohltiť zmizol. 

„Teraz si mi možno ušiel, no nabudúce sa ti to už nepodarí!" zvrieskol som teraz už na prázdny dom. Bol som si však istý, že ma počul...