Christmas of death

12.časť

Len čo sme vstúpili do miestnosti všetky oči sa upreli na nás. Bolo mi to nepríjemné a už teraz som ľutovala, že som sa nechala presvedčiť, že tu pôjdem. Mala som sa pekne krásne zabarikadovať v izbe a nevylesť odtiaľ skôr akoby všetci odišli.

 Harry slávnoste pobúchal malou vydličkou po poháry aby mu všetci venovali pozornosť. Vlastne to ani nebolo nutné pretože aj tak sa všetky oči uprierali na nás. Teda možno najmä na mňa.

 "Takže rád by som vás tu privítal a predstavil niekoho." po týchot slováh sa pozrel na chvíľu na mňa a povzbudil ma svojim úsmevom. Alebo sa o to aspoň pokúšal, no veľmi úspešný nebol. Nohy sa mi stále triasli a sama som sa divila, že na nich ešte dokážem stáť. Srdce mi bušilo ako o závod a ruky som mala také spotené, že z potu z nich by sa dal naplniť snáď aj bazén.

 "Chcem vám predstaviť mojú novú spoločnosť. Rose." Ako myslel tým novú spoločnosť? Už predomnou niekedy niekoho uniesol? Spravil nejakémmu divčati to čo mne? Kde sú? Čo sa s nimi stalo? Pestil ich? To je málo pravdepodobne. Čo ak ich zabil? Som len ďalšia v rade? Možno každe jednej zahral to isté divadielko a citoch o srdci o tom, že nechcel sa stáť tým čím je len aby ich oblbol a potom z nich mohol piť, mohol ich využívať, nehcal sa nimi obskakovať a keď sa mu zunovali proste ich zabil a našiel si náhradu. Koľko ich už bolo?  Pár? Desiatky? Stovky? Za toľké roky sa ich tu muselo vystriedať veľa a len pri pomyslení na to, že mňa zasiahne rovnaký pocit s ami triaslo celé telo a bola som ešte väčsmi zneistená a nervózna. Teraz už aj z neho nie len z otstatných.

 Táto myšlienka ma rebudila z môjho zamyslenia a a opäť som si poobzerala každého v miestnosti. Nevyzerali zle. Nevyzerali inak ako každý jeden normálny človek. Ja som však vedela, že nie sú normálny ľudia. Vlastne oni ani ľudia nie sú a tento fakt ma neskutočne desil.

 "Ahojte." prehovorila som nakoniec a jemne zamávala rukou keď sa ich oči stále uperali na mňa akoby odomňa čakali nejaké múdro, akoby som bola tá najdôležitejšia osoba v misetnosti. Ale to možno bol len pohľad predátora na svoju korisť.

 Po mojom pozdrave však všetci vybuchli do smiechu a v miestnosti bola hneď iná atmosféra aako bola. A pre moje obrovské šťastie prestali venovať svoju pozornosť mne, ale všetci sa vhrli do rozhovorou medzi sebou či už v skupinkách alebo dvojiciach.

 "Vidíš, zatiaľ to nie je také zlé." prehovoril ku mne Harry. Pozrela som sa nań ho pohľaldom ala si robíš srnadu.

 "Nieee, vôbec." ironicky som zatiahla. Aj napriek mojim predošlím úcaham o ňom a o možných dievčatách, ktoré sa tu predomnou vystriedali som stále nestrácala moju odvahu k nemu. Nechcela som mu už preukázať moju najväčšiu slabosť. Strach voči nemu.

 "A čo sa ti tu nepáči," nadvyhol obočie. Smaozrejme, že ma nemohol pochopiť. On bol jeden z nich, on ich poznal a aj oni jeho. Nebol pre nich nič nové, žiadna záhada a ani oni preň ho.

 "Možno to, ža sa nachádzam v miestnosti plnej upírov a ja som tu jediný človek. A ver mi nie je to nič moc pocit čakať, ktorý z nich sa rozhodne vrhnúť na mňa aby sa mohol napiť." prehovorila som mierne panovačne, no potichy aby ma nemohli ostatný začuť. Ala bolo to vôbec možné? Veď sú upíri. Nemajú niečo ako super sluch? U harryho sa vždy zdalo, že ma počuje nech som kdekoľvek a vždy vie kde sa nachádzam.

 "Pozri sa." ukázal na všetkých v miestnosti. Poslúchla som ho a poobzerala sa.

"Pozerá sa na teba niekto ako na korisť? Chystá sa na teba niekto vrhnúť?" položil mi dve zasadné otázky. Mal pravdu nevyzeralo to tak. No čo ja o tom môžem vedieť. Neviem aký sú ako vyzerá keď sú hladný, ako sa správajú keď niečo chystajú. Neviem o nich nič.

 "Nie, ale..." nenechal ma dokončiť moje ďalšie obavy, ale skočil mi do reči.

 "Žiadne, ale. Proste sa trochu uvoľni a choď sa zoznamovať." hodil na mňa ešte jeden úsmev a chystal sa odo mňa odísť. Tak toto nie. Sľúbil mi,že sa odo mňa ani nepohne tak nech ani neskúša to porušiť, pretože ho vlastnoručne uškrtím. Ale až keď všetci odídu nechcem predsa aby sa ostatný na mňa vrhli keď ma budú od neho odťahovať. Síce som si viac ako sto precentne istá, že by si s tým poradil raz dva aj sám.

 "Počkaj:" chytila som ho za ruku ešte skôr ako sa stihol úlne vzdialiť. Zdvyhol obočie na znak otázky, že čo chcem, ktorú mi následne aj položil.

 "Čo sa opäť deje?" znel mierne otrávene. Zrejme sa chcel ísť s niekým v miestnosti porosprávať a posledné po čom ttžil bolo sa celý večer zaoberať mnou. No mal na to myslieť skôr ako mi niečo sľúbil.

 "Sľúbil si, že budeš v kuse pri mne." povedala som nakoniec a vážne som dúfala, že pri mne ostatne. On sa však len zasmial a pokrútil nadomnou havu.

 "Tak to zrejme budem musieť ten sľub porušiť." zasmial sa a teraz ma tu už vážne nechal stáť.

 Vo mne sa hneď nahromadilo niekoľko pocitov. Hnev na Harryho a na to, že nerobí to čo sľúbil aj keď dá sa veriť upírovi, že neporuší sľub k človeku. No a ten ďalší bol strach. Strach z ostatných a z toho, že mi môžu nieč spraviť

 Neukáž im svoj strach. Ocenia to. Prehrali sa mi v hlave jeho predchadzajúce slova. Tak neukázať strach? Fajn, za pokus to stojí.

 Nahodila som úsmev a hor sa zoznamovať...

-----------------------------------------------------------

Ahojte!! Konečne som doma takže tu máme novú časť!!! Dúfam, že sa vám bude páčiť. Ale ak mám byť úprimná vôbec tam nie je to čo som chcela, ale nevadí.. bude v budúcej.. :)

Chcem vám poďakovať za votes k minulej časti .. a váážne by ma potešilo ak by ste mi venovali aj nejaký komentár.. :)

-Veva