Všetky pekné klamstvá

•9•

,,Jediné čo chcem je, aby si išiel dole!" kričala som a slzy som mala na krajíčku.

On sa len široko usmial. Oh áno, tak pre tento úsmev sú dievčatá schopné vraždiť. Tento úsmev zahrieval kohokoľvek komu bol venovaný. Myslím, že som nič úprimnejšie nevidela. Na jeho perách sa to zjavilo prvýkrát. Na tých mojich to bolo naopak stále, no v túto chvíľu nie. Ak by mi ten úsmev venoval za iných okolností, možno by som mu ho vrátila a snažila si zapamätať ako vyzerajú jeho oči, pery a jemné vrásky, keď sa usmieva.

Lenže moment, ktorý som prežívala som dúfala, že sa stane spomienkou, na ktorú nebudem už nikdy spomínať. ,,Poď za mnou," zvolal a ešte širšie sa usmial ako keby mal niečo za ľubom.

Mohol umrieť. Jediný nesprávny krok a zomrie, šmykne sa a ZOMRIE. Most, na ktorom stál bol starý a mal tenké zábradlie. Čo potom?

Nick ma vzal na prekrásne miesto. Okrem vtákov a skrývajúcich zvierat v lese, tu nebolo živej duše. Prešli sme cez kamenistý chodník až k mostu, kde tiekol vysoký tenký vodopád. Dokonca sa dalo povedať, že som si to tu užívala až do chvíľe, dokým Nickolas nevyliezol na tenké zábradlie a nenakláňal sa dole.

Z toho pohľadu mi srdce šlo vyskočiť z tela. ,,Chceš spáchať samovraždu?" vystrašene som pozorovala každý jeho pohyb. Priblížila som sa bližšie. Prsty som si obmotala okolo zábradlia a naklonila sa z mosta. Z hnusnej niekoľkometrovej výšky sa mi zakrútila hlava. Dole tiekol tenký prúd rieky. Takáto smrť by musela byť poriadne bolestivá. Obrovské skaly by ho doudierali, ak by mal šťastie možno by si okamžite zlomil väz.

,,Nie ja chcem, len adrenalín," povedal pokojne. ,,Toto nie je adrenalín. Prestaň!" ustúpila som dva kroky dozadu ďalej od mosta. Jednu nohu naklonil smerom dole k vode, a tak stál už len na jednej nohe. Neudržal rovnováhu a jemne sa zatackal.

Srdce mi bilo až kdesi v hrdle a mala som pocit, že budem zvracať a vyvrátim všetky svoje orgány. V bruchu som mala také krče ako nikdy predtým. Nasucho som prehltla. Zhlboka som sa nadýchla, ale dýchanie mi nepomáhalo. Dobre vedel, ako ma tým týra. Obzrel sa na mňa a sadol si na zábradlie tak, že dlhé nohy sa mu hojdali dole smerom k rieke. Každý jeho pohyb mi spôsoboval úzkosť.

Chytila som sa zábradlia a odhodlane naň vyliezla. Ten pohľad dole bol omnoho desivejší ako som si myslela, tak som sa rozhodla sa nepozerať sa tam. Namiesto toho som sa zahľadela do  svetlohnedých očí. Prvýkrať sa v nich mihli emócie. Mal v nich prekvapenie a možno strach. Telo sa mi jemne triaslo. Nemala som v ňom ani zďaleka takú istotu ako Nick.

,,Čo to kurva robíš?" povedal tak ticho, že som to ledva počula. ,,Chcel si, aby som šla za tebou," povedala som a vietor silno zafúkal a odohnal mi vlasy z tváre. Jeho ani len nenapadlo, že to urobím.

Ľavú nohu som zdvihla do vzduchu, tak ako to urobil pred chvíľou on.
Udržala som rovnováhu a sledovala jeho výraz. ,,Choď dole!" Jeho slová boli len akýmsi pozadím. Bola som len ja a ten pocit strachu, no zároveň oslobodenia. Nahla som sa hlavou dole nad skaly, čistú rieku a ihličnaté stromy. Vietor sa mi hral s pramienkami vlasov.

,,Počuješ? Okamžite choď dole!" zakričal na mňa. Otočila som sa k nemu a prezrela si ho: ,,Chcem andrenalín," povedala som. ,,Pôjdem dole, ak aj ty." Urobil to. Počúvol ma. Opatrne si čupol a zoskočil zo zábradlia naspäť na most. Ja som stále stála na kovovom zábradlí, ale Nick ma čakal. Vedela som, že ak by som zostala na moste ešte o minútu dlhšie zo zadu by ma chytil za pás a stiahol na most.

Dotkla som sa nohami opäť zeme, ale  Nickolasov pohľad bol stále rovnaký.
Postávali sme v strede mosta a dlhú minútu na seba zízali. ,,Čo je?" nadvihla som obočie. Znechutene pokrčil nosom. Bez slova sa otočil a kráčal naspäť po ceste, ktorou sme tu prišli. ,,O čo ti ide? Privedieš ma sem. Nenávidíš ma. Chceš spáchať samovraždu a nakoniec sa na mňa...na-naštveš?"
,,Nie som nasratý," precedil cez zuby.
,,Jasné," povedala som. ,,Povedz mi o čo ti ide Nickolas?" On zrýchlil. Ako keby chcel predo mnou utiecť.

Ďakujem vám lásky  za akúkoľvek podporu. Milujem vás 🤍💋