Všetky pekné klamstvá

•61•

Odignoroval ma. Tvár mal úplne doranenú. Kráčal po tmavej ulici čo najďalej od domu. ,,Nickolas!" zakričala som na jeho chrbát. Zastál a otočil sa.
,,Preskočilo ti? Čo to malo znamenať?" opýtala som sa ho. Ten muž bol síce nechutný, ale bol opitý.
,,O čo ti šlo?" odpovedal mi otázkou.
,,O čo šlo mne?" nechápala som.
,,O čo ide tebe?" zamračila som sa.
,,Takmer si predomnou trtkala s Danom," vyštekol na mňa.
,,Jasné. Ja sa s Danom bozkávať nemôžem, ale ty Pamelu preťahovať môžeš," povedala som. Zostal ticho.
,,Spal si s ňou?" bála som sa odpovede.

Ľúbila som ho, ale toto zvládať nemôžem. Chcela by som len normálny vzťah. Spoznať niekoho a zamilovať sa. V Nickolasovi som sa nevyznala. Vedela som, čo chcem ja, ale netušila som čo chcel on a navyše so mnou veľmi nerozprával o svojich pocitoch. Nerozprával so mnou o svojich pocitoch vôbec.

,,Nie nespal. Ale ty určite chceš, aby bol Daniel v tebe," povedal a nos mal celý krvavý až tak, že som mala chuť vziať vreckovku a ošetriť mu ho.
,,Máš pravdu. Možno vzťah s ním by bol jednoduchší." Až keď som to dopovedala som si uvedomila, že som mu v podstate povedala, že sa chcem vyspať s Danielom.

Zazrel na mňa. Hneval sa na mňa. Hneval sa na celý svet...ale predsa, len vyzeral aspoň trochu kľudnejšie ako vtedy na tom gauči. Vybil si to. Doslovne si to vybil na človeku.

,,Nemáš právo byť na mňa naštvaný. Ty si to celé začal aj túto nezmyselnú hádku," vykríkla som naňho. ,,Viem, že ti na mne záleží, ale ja neviem či to stačí," hlesla som. Prehltol a jeho ohryzok sa pri tom pohol. ,,Si zlomený a ja sa bojím, že ťa nedokážem opraviť,"  povedala som.
Viem, že si prešiel vážne zlými vecami. Bol v decáku, tam si toho určite zažil viac než dosť a navyše dnes mi spomínal, že dávnejšie sa chcel...zabiť.
,,Myslím, že sa pri tebe hojím," šepol Nick. ,,Poďme domov," dodal.
,,Nechcem tu už byť....Poďme domov," povedal zúfalo. Podišla som k nemu a prezrela si jeho krvavý nos. ,,Nechcem už toto robiť  a nechcem, aby si mi ublížil."
,,Neublížim ti," zamrmlal tak, že som ho ledva počula. Neveriacky som naňho pozrela. ,,Nechcem tu byť. Poďme domov,"  povedal chrapľavo.
,,Kde domov?" spýtala som sa. Len sa pousmial. Aj tak som si myslela, že je na spoločné bývanie priskoro. Síce sa mi neospravedlnil, ale aj tak som mu už prepáčila. Mala som pocit, že mu vždy odpustím a ani ospravedlniť sa nemusí.
Nevedela som, kde má motorku, ale bolo mi jasné, že dnes v noci pôjdem s ním do jeho bytu. Dnešný deň bol strašne dlhý a totálne ma vyčerpal.

Nechcela som to pokaziť, ale musela som sa ho opýtať: ,,Pôjdeš sa liečiť?" Musí. Musí sa mi vyliečiť. Vedela som, že táto téma nás rozhádala, ale vyhľadávala som si strašne veľa veci o jeho nádore a bez liečby...
,,Možno," povedal pokojne. Stále lepšie ako keby mi povedal nie.
,,Máš bolesti?" spýtala som sa ho.
,,Nechcel som ti to povedať presne pre toto," otočil sa a pomaly kráčal preč. Chvíľu som stála na mieste a potom sa spamätala a rýchlo ho dobehla. ,,Prečo?" nechápala som.

Kráčali sme preč od domu po úzkom chodníku. ,,Si zvedavá a ľutuješ ma," pozeral sa pred seba na chodník. Na ulici boli len domy a netušila som ako ďaleko je jeho motorka. Navyše mi bola obrovská zima na holé nohy.
,,To nie je pravda. Ja-ja ťa neľutujem," pozrela som sa na profil jeho tváre. Krv na nose mu už zaschla. ,,Ľutuješ," povedal tvrdohlavo. Pozrela som sa na jeho ruky aj na hánkach mal zaschnutú krv. Nebola som si istá či je jeho alebo toho muža.
,,Nie je to ľútosť!" vykríkla som hlasnejšie ako som chcela, ale už ma štval. Zastála som na mieste a on si to po dvoch krokoch všimol a otočil sa za mnou.
,,Záleží mi na tebe," povedala som. Bolo to niečo iné, ale ľútosť rozhodne nie. Len som si odmietala pripustiť jeho chorobu a jej následky.

,,Čo by si robil ty na mojom mieste?" začala som znova kráčať rovnako aj on.
,,Nechal by som ťa tak," povedal unavene. Myslí to vážne? Proste by ma nechal tak?
,,Prestal by si sa so mnou baviť?"
To nemyslí vážne? To by nemohol urobiť.
,,Nie, ale nevšímal by som si tvoju chorobu," povedal. Pozrela som sa do zeme. Nevedela som, čo mu mám na toto povedať. ,,Kde máš vlastne motorku?" snažila som sa zmeniť tému. ,,Na parkovisku. Ďaleko." To mi bolo jasné, keďže okolo nás žiadne parkovisko nebolo, len ulica plná domov.

,,Niekedy," zrazu povedal do ticha. Nechápavo som naňho pozrela. Čo niekedy? ,,Mám bolesti," dopovedal. Bolo mi to ľúto, kebyže berie lieky, pomohli by mu. Aspoň trochu...

,,Aké?" chcela som vedieť.
,,Srdce mi búcha príliš silno a niekdy príliš pomaly a neviem či je to rakovinou alebo tým, že si v miestnosti ty," povedal úplne znudene ako vždy. Bolo mi jasné, že je to najkrajšia vec, ktorú som z jeho úst mohla počuť a s veľkou pravdepodobnosťou nič krajšie už počuť nebudem. ,,Nemožem spať, ale som unavený, ťažko sa mi dýcha a mávam horúčky," povedal rýchlo ako keby chcel zahovoriť to, čo povedal pred chvíľou.