"Infekcia"

I · Experiment

Minulosť je relatívny pojem. Znamená Antické Grécko alebo Rakúsko-Uhorsko.

Minulosť je aj okamih spred pár minút. Nedá sa zmeniť. Ten moment sa zapíše do nekonečnej čiary času, zatiaľ čo určí prítomnosť, v ktorej sa nachádzame.

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi práve jeden okamih zmenil celú časovú os. Zapísal sa do histórie ako Deň zlomu a nastolil novú dobu, ktorá je najkrutejšou a najtemnejšou zo všetkých, aké na Zemi kedysi jestvovali.

Ten deň zmenil úplne všetko.

Písal sa rok 2033 a laboratórium zaznamenalo prvý úspech. Po dlhých dvadsiatich deviatich mesiacoch to bol konečne vydarený pokus. Doktorka Callsonová sedela na svojej zvyčajnej stoličke a s otvorenými očami dokorán nemo hľadela na miestnosť pred ňou. Pracovníci za kontrolnými doskami kmitali od jedného počítaču k druhému a kontrolovali životné funkcie organizmu. Rýchla vrava sa nákazlivo šírila vzduchom ako chrípka. S vytržením hádzali očami na rôzne monitory, aby sa kochali týmto neuveriteľným výjavom a atmosféra bola tak napätá, ako nikdy predtým.

„Dýchanie?"

„Stabilné," zaznela odpoveď.

„Srdcový tep?" opýtal sa hlas znovu.

„132, ale pomaly klesá," okomentoval ďalší.

„Tlak?"

„Nevieme, doktorka."

„Ako to, že to neviete?" obrátila naňho svoju pozornosť.

„Prístroj nezaznamenáva žiadne hodnoty, ako keby-"

„Subjekt leží mimo operačného kresla," skočil mu do reči Samuel, zatiaľ čo žmúril na monitor počítača pred sebou. „Zdá sa, že sa mu z neho podarilo akýmsi spôsobom vymaniť."

Doktorka sa zachmúrila, ale v kladení otázok nepoľavila ani na okamih. „Čo ostatné životné funkcie? Vieme, ako je na tom?"

„Posledné merané hodnoty spred desiatich minút sú v norme, no aktuálne údaje nemáme," zaznela odpoveď.

Odrazu všetka eufória pominula, a to vo chvíli, keď ktosi spredu miestnosti zavolal doktorkino meno. Žena letmo zdvihla pohľad, aby vypátrala osobu, ktorá sa ju opovážila vyrušiť.

„Doktorka Callsonová! Toto musíte vidieť!" zopakovala Jane výzvu o čosi naliehavejšie. Doktorka napla svaly a upriamila pozornosť na svoju asistentku, ktorá stála pred ochranným sklom ako vytesaná z kameňa. Nechápavo zvraštila obočie a uprela pohľad na miesto, kde sa pozerala.

Za ochranným sklom sa vytvoril hustý nepriehľadný dym pripomínajúci teplotnú inverziu. Valil sa priestorom ako tichý predátor, ktorý číha na svoju korisť. Nič nenasvedčovalo tomu, že vec vo vnútri je ešte stále tam, lebo bieloba obklopovala priestor, cez ktorý bolo takmer nemožné zahliadnuť pohyb. Doktorka spravila krok vpred, potom zaváhala, chvíľu sa hojdala na špičkách a napokon spravila ďalší. Nenáhlivo sa približovala a očami žmúrila, či nepostrehne najmenší náznak toho, čo videla na obrazovke.

Zastala priamo vedľa Jane. Zahľadela sa na jej tvár, kde zazrela v každom milimetri strach. Takáto hmla sa vytvorila po prvýkrát a netušili, či je to teda dobrým znamením.

Vtom niečo s rachotom treslo do skla a jej dych sa zastavil na polceste do pľúc. S prázdnotou vydýchla posledné molekuly kyslíka, ktoré zostali v jej tele. Doktorka tiež podskočila, keď začula ten zvuk a svižne obrátila hlavu oproti zdroju zvukovej vlny, no márne. Biela para naďalej okupovala sklenú kupolu. Upokojila sa.

„Neboj sa, Jane. Toto je ochranné sklo, cez ktoré sa nedostane absolútne nič. Sme v bezpečí," utešovala svoju asistentku, ktorá sa pozorovateľne triasla od hlavy po päty. Potom sa otočila. „Čo vidíte, Samuel?"