"Infekcia"

XX · Emócie

„Čítal si ich?"

Mierne nadvihnem ruku, v ktorej zvieram hrsť starého papiera. Sofia pred niekoľkými minútami zaspala, náš oheň pomaly dohorieva a spolu s vábivými zvukmi prírody vytvára v tme romantickú atmosféru. Poníma sa mi to na scénu z akéhosi filmu, tak nereálne mi to príde.

„Nie celé," objasní mi. „Začal som ich čítať, opisoval tam oslavy nájdenia lieku a potom už iba temnotu a strach. Prvý prípad dvojčaťa a masívnu vlnu paniky. Tam som prestal."

Chápavo prikývnem. Takže si ich nakoniec budem musieť prečítať aj ja sama. Už-už sa chystám roztvoriť prvé strany, ale Fabián sa ku mne nahne a schytí ma za pravé zápästie. Jeho tvár je tak blízko mojej, že ledva dýcham.

„Na tvojom mieste by som si to radšej nechal na ráno," navrhne mi tajomne. Vtom si spomeniem na ohavné scény, o ktorých som čítala v prvej polovici záznamov, chvíľkovo mi zakrúti v žalúdku a uznám, že to predsa len bude lepší nápad. Desivá história v kombinácii s týmto lesom a nocou je poriadne šialený nápad.

„Máš pravdu," vyjde zo mňa priškrteným hlasom. Strasie ma.

„Ty si tie svoje prečítala?" rozptýli ma na okamih. Akonáhle mi však do hlavy udrie zmysel otázky, sťažka prehltnem. Hrdlo mám ako vo zveráku, preto iba prikývnem.

„Boli... Herss bol... brutálny," podarí sa mi vysloviť. „Obtiahnutá koža, hrdelné výkriky bolesti a vytŕčajúce kosti bez mäsa, strata kontroly nad vlastným telom... Posledné štádium bol rozpad na prach. Kým našli to správne zloženie lieku, zomrelo množstvo ľudí."

„Tie texty sa mi vryli do pamäte a len tak ľahko na ne nezabudnem," dodám.

Fabián je poslušne ticho, ako keby tušil, že to práve teraz potrebujem zo všetkého najviac. Prisuniem si kolená k hrudi a objímem si ich rukami. Vtedy sa ku mne nečakane prisunie a jeho pokožka sa dotkne tej mojej. Cítim, ako mi pri jeho dotyku naskočili zimomriavky a všetky chlpy vstali do pozoru. Je to však zvláštne príjemné a upokojujúce. Pripomína mi to jeho povahu a osud, ktorý si musel pretrpieť. Dôvod, prečo ma priťahuje ako magnet.

Nadvihnem hlavu, hľadám jeho oči, ktoré sú plné bolesti a keď ich nájdem, utopím sa v nich. Jeho tvár hádam po prvý raz žiari súcitom.

„Tessa," osloví ma nežne, „pamätáš sa, čo som povedal vtedy v pivnici? O tom kontakte?"

Chvíľu som zmätená, ale potom si vybavím jeho podobizeň rysujúcu sa pred mojimi očami. Naťahuje ku mne ruku a šepká slová, ktorým som neprikladala žiadnu váhu.

„Asi áno."

„Myslel som ich vážne. Keď si za mnou prišla, mal som strach. Bál som sa kontaktu s niekým iným, nechcel som to a postupne si mi otvorila oči. Teraz viem, že aj keby si odišla na opačný koniec sveta, vždy by som ťa chcel nájsť, aby som zistil, ako sa máš."

Líca mi horia od úžasu. Od nervozity si začnem obhrýzať spodnú peru a farbu pleti zamaskujem tak, že ju predkloním a vlasy sa mi tak zošuchnú pred tvár. Niečo v mojom vnútri mi dáva jasne najavo, že som to od neho vždy chcela počuť, no moje druhé ja mi trieska hlavu o stenu, aby som sa s ním nezaplietla, lebo má nestálu povahu. Som predsa na neho nahnevaná, či nie? A on bol naštvaný na mňa. Ako som už však mala možnosť zistiť, mám preňho akúsi neidentifikovateľnú slabosť a nedokážem sa na neho sústavne hnevať. Zúri vojna, ktorej víťazom môže byť iba jeden.

Nežne sa zasmejem, aby som si získala čas. On sa ma znovu dotkne a dostane ma do rozpakov, končekmi prstov nadvihne pramene vlasov zakrývajúce moju tvár, zastrčí mi ich za ucho, a preto musím svojím výrazom zaujať stanovisko.