"Infekcia"

VII · Strata

Ako to? V duchu panikárim, pričom s desivou rýchlosťou vdychujem a vydychujem vzduch, klipkám očami o preteky, no zároveň sa mi realita rozmazáva spred očí. Naťahuje sa ako nejaká žuvačka, ktorá mi zalepila ozubené kolieska v mozgu a bráni mi tým naplno premýšľať.

Ako mi môže tvrdiť, že nie je človek? Veď predsa nemôže byť zviera, rastlina alebo hocičo iné, alebo nedajbože...

Strach nado mnou preberie kontrolu a úplne ma zmaže z reality. Jediné, čo mi indikuje, že ešte nie som na onom svete je moje srdce, ktoré sa po tom prudkom skolabovaní snaží vyskočiť z hrude, aby dohnalo ten stratený čas, a zvuky jeho tlkotu duniace v mojich sluchách zarovno s Fabiánovými otázkami. Dochádzajú mu nervy a ochota, ktorú mi na okamih prejavil a ktorá je už bezvýhradne preč, a ja podvedome zachytím čosi ako: „...von z môjho domu..."

Nedokážem sa však pohnúť z miesta, moje telo zostáva v kŕčovitom sede, pričom všetky končatiny mám stuhnuté do špiku kosti. Nepovedala mi to priamo, ale čo ak je to pravda? Čo ak je Rhena moje dvojča? A ako je možné, že vôbec žije?

Fabián to nevydrží, vezme moje veci, stisne mi ruku, na ktorej pocítim jeho ohromnú silu a ťahá ma von. „Choď, Tessa!"

Konečne sa mi podarí spamätať a vytrhnem sa z jeho zovretia.

„Ale, Fabián...," kokcem, „musíš mi veriť."

„Choď!" prikazuje mi stále dookola, sledujúc ma svojimi prenikavými očami, znovu ma schmatne pod rameno a ženie ma ku vchodovým dverám. Aj keď nechcem, jeho sila mi vytvára na pokožke nepeknú modrinu a bolesťou, šľahajúcou až do poslednej časti môjho tela a mojej duše, ma núti ísť s ním. Prepletám končatiny, ktoré sa mi mocú, pričom sem-tam zakopnem aj o vlastnú nohu, no musím ísť ďalej. Viem, že áno.

„Naozaj mi neveríš? Aj po tom, čo si mi povedal ty?" snažím sa ho presvedčiť, ale on ma nepočúva Úspešne potláčam paniku v hlase, ktorá mi však miestami nepatrne vykĺzne, no Fabián to vôbec neregistruje.

„Nič som ti nepovedal," odsekne a hodí ma aj s mojimi vecami von pred dom, následne zabuchne dvere a ja zostanem stáť v zime sama a bez akéhokoľvek zdania o tom, čo sa práve udialo.

Až keď sa mi mráz začne drať pod kožu a zapichávať sa do mojich svalov, oblečiem si jarnú bundu, ktorá sa povaľuje na zemi presne tam, kde ju Fabián hodil, vezmem si ostatok vecí a so sklonenou hlavou odkráčam na chodník.

Predtým, ako definitívne uzamknem tieto chvíle a prejdem na druhý breh cesty, ktorá je na toto obdobie obzvlášť opustená, ešte raz sa otočím v nádeji, že ho tam zahliadnem, no nik sa neobjaví, a tak zarmútene odídem.

Celú cestu sa na to snažím nemyslieť a naopak vybaviť si nejaké príjemné chvíle, ktoré by mi zdvihli náladu, ale aj doma na mňa čaká nemilé prekvapenie, čo mi to vôbec neuľahčí.

Brat dostal z cudzieho jazyka najhoršie hodnotenie, a tak majú rodičia celé poobedie mizernú náladu, ktorá sa rozliala do každého kúta domu a oxiduje tam svojou aurou.

Ani sa ich nič nepýtam, vyparím sa do svojej izby a plánujem z nej vyjsť až... povedzme až keď budem v dôchodku. Alebo aj skôr, pokiaľ mi to okolnosti dovolia. Voľný čas osamote pri tom využijem na premýšľanie. Stále mi nedáva zmysel, ako by mohla byť Rhena moje dvojča. Oni... Dvojčatá sú kauza spred niekoľkých dekád rokov, počas ktorých na nich vynašli injekciu. Mame ju predsa podali pri pôrode a ten liek tomu mal zabrániť...

Hovorím pravdu.

„Nie!" nakričím viac na seba než na tú myšlienku, ktorá pramení z opačného konca. „Nie je to pravda! Nemôže byť."