"Infekcia"

XXII · Inštitúcia

V ten konkrétny večer, keď sa chystáme zahájiť náš plán, uhasíme oheň v našom provizórnom ohnisku, ktoré sme si za ten čas vytvorili a všetci traja sa postavíme zo zeme.

„Poďme na to," vyzve nás Fabián, pričom pokynie hlavou. Aj napriek tme vidím rozhodnosť zračiacu sa v jeho tvári a rázne pohyby.

Otočím hlavou k Sofii. Ona na mňa pozrie s obavou v očiach, ale prikývne. „Tak teda poďme."

Vykročím opačným smerom, akým som sa chodievala prejsť po lese. Dva dni nám trvalo vymyslieť dobrý plán, ktorým sa dostaneme do vnútra Inštitúcie, pretože ani jeden z nás tam ešte nebol a vieme o nej žalostne málo informácií. Dlho sme sa rozhodovali, ako to spravíme, avšak nakoniec prevážil racionálny nápad a za ten čas môj strach z lesa opadol ako jesenné lístie. Lámala som si hlavu nad klebetami, ktoré sa šíria o tých stratených ľuďoch a snažila sa prísť na to, kam mohli tí bezbranní ľudia zmiznúť.

„Teraz kadiaľ?" pošepne Sofia predo mnou a vytrhne ma tak z myšlienok. Ocitli sme sa na kraji lesa.

„Rovno," odpoviem sebaisto a prejdem popri nej na čelo. „Som si istá, že sme prišli odtiaľ."

„Tessa má pravdu," podporí ma Fabián, za čo som mu nesmierne vďačná a spolu zamierime tým oným smerom. Kým kráčame po nerovnom teréne mimo mesta, mlčíme, no potom, hneď ako sa príroda zmení na les tehlových stavieb, kde svetlo vytvárajú miesto mesiaca pouličné lampy, nahlas vypustím vzduch z pľúc. Od domu nás delí niekoľko ulíc.

„Doľava," rozdávam pokyny z toho, čo si pamätám, pričom Fabián a ani Sofia mi nerobia napriek a v tichosti ma nasledujú.

Zahnem za roh, no z ničoho nič zastanem.

Niekto do mňa zozadu narazí, ale nohami sa zapriem a udržím rovnováhu. Začujem za sebou Fabiánov hlas, ale zdvihnutím ruky ho umlčím a svetelnou rýchlosťou sa stiahnem späť za tehlovú bariéru.

„To nemôže byť pravda," zaskučím. Fabián sa cezo mňa nahne a šokovane na mieste skamenie ako socha. Potrasie hlavou, pošúcha si oči, no stále neveriacky zíza na stred cesty, ktorá sa pred ním tiahne.

„Ktovie, kam idú," zamrmle Sofia, ktorá medzitým tiež vykukla. Ona však má dostatok rozumu na to, aby sa stiahla a nevytŕčala tam, aby si ju všimli.

„Určite nás hľadajú," vyrieknem prv, než si to stihnem premyslieť.

„Buďte ticho!" zahriakne nás. „Snažím sa započuť, o čom sa hádajú."

So Sofiou si vymeníme pohľady. Neozveme sa až pokým sa k nám Fabián napoly víťazoslávne a napoly vystresovane neotočí. Chcem sa ho spýtať, čo má znamenať ten jeho výraz, no on ako keby mi čítal myšlienky a sám začne rozprávať o tom, čo sa dozvedel. Pozorne ho počúvam, zatiaľ čo on nám na základe krátkych útržkov z rozhovoru vysvetľuje svoje domnienky. Pochopím, prečo sa tak tvári.

„Dobrá správa teda je, že idú do Inštitúcie a ak ich budeme sledovať, dostaneme sa tam tiež. Zlá správa je, že nás idú udať, s čím som úprimne nerátal," zhrnie. Zamyslím sa, no z tejto situácie mi vyplýva iba jediné.