"Infekcia"

VIII · Búrka

Presne jeden deň v týždni sa stretávame u Fabiána doma a pátrame po ďalších informáciách. Jeho dom bola viac-menej jasná voľba, pretože u nás doma by to bolo veľmi nápadné a Fabiánovi rodičia pracovali v Inštitúcii na smeny, čo nám zaručovalo, že u nich poobede v určité dni nebude nikto doma. Samozrejme, že sme si nemohli byť úplne istí, keďže mi o nich Fabián povedal svoje, ale bola to väčšia istota.

Začali sme knihami histórie, v ktorých dúfame v nález drahocenných odpovedí o Hersse, no naša snaha je doposiaľ márna. Ba neprehliadli sme ani viaceré knihy zamerané na medicínu či objavy storočia, avšak po víruse ani stopy, čo vyzerá, ako keby sa proti nám spriahol samotný vesmír.

„Musí to niekde byť! Wanda Callsonová je predsa slávna lekárka a za objav Ersetu sa musela zapísať do dejín!" Fabián vyhodí do vzduchu kopu papierov a prstami si prejde po koreni nosa, lomcuje ním zlosť a zúfalstvo. Rozumiem jeho emóciám, ja sa tiež necítim dvakrát najlepšie, lebo naše zlyhanie sa beznádejne potápa do mora a my nenachádzame žiadnu únikovú cestu von z lode. Ten pocit je najhorší.

V ten deň, keď som mu vyliala svoje srdce, sa jeho správanie obrátilo o stoosemdesiat stupňov. Bola som z toho v šoku, pretože Fabiánová povesť čudáka sa po škole šírila ako nákaza a aj noví študenti v priebehu pár dní vedeli všetky pikantnosti.

Keď som sa ho na to neskôr opýtala, na tú náhlu zmenu, zatrpkol a odmietol sa o tom rozprávať. Aj napriek tomu, že som mu chcela pomôcť a porozumieť jeho povahe, neotvoril sa mi a naďalej predo mnou svoju minulosť schováva. Miestami ho ľutujem, lebo určite si toho, čo ho takto hlboko poznačilo, musel dosť vytrpieť. Dokonca predpokladám, že najmä kvôli tomu má teraz pomerne často stavy úzkosti. Alebo je to skrátka súčasť jeho osobnosti.

Na druhej strane, ak o tom chce pomlčať, nemôžem ho nútiť. Cítim sa v jeho prítomnosti zvláštne príjemne, od nášho stretnutia som ho spoznala a jeho duša, identita sú výnimočné. Nebyť tohto začarovaného kruhu, nebola by som sa s ním tak zblížila a neobjavila krásu ukrytú v ňom.

„Budeme hľadať ďalej," uteším ho pokojne s očami na tých jeho. Rukou ho pridržím za plece, pričom nakláňam hlavu do strany, aby som bola presne pred ním a dovidela do toho prázdna, ktoré sa mu zračí v pohľade. Hlasno vzdychne a obdarí ma úsmevom.

„Už je dobre," šepne. „Tak... Kde sme ešte nehľadali?"

Prstami si ešte stále masíruje koreň nosa, pričom tuho premýšľa. Keby som vedela čítať myšlienky, videla by som stovky prúdov slov a rôznych možností, ktoré sa mu roja v hlave. U mňa je to rovnaké.

„Prejdeme ďalšie knihy a prevrátime internet hore nohami, aby sme našli, čo potrebujeme. Možno máme iba zlé tituly, staré," uvažujem.

„Súhlasím," prikývne hlavou neprítomne. Odrazu sa však napne a pozrie na hodinky. „Moji rodičia sa čo chvíľa vrátia, mala by si ísť."

Neprotestujem. Bez slova prikývnem, pobalím si veci a zídem do vstupnej haly, pričom cestu už poznám naspamäť, ba dokonca mi nerobí žiadny problém ani orientovať sa v ich dome. Zvnútra pôsobí omnoho väčšie ako z vonku, je pomerne dosť členený a zariadený v staro-novom štýle, keďže z každého kúta sála nádych staroby, ktorá sa prelína s novým prevedením nábytku a dodával mu tak jedinečný vzhľad. Skrátka je vidno, Fabiánovi rodičia rozhodne nemajú núdzu o peniaze.

„Skúsim pohľadať nejaké informácie," uistím ho pred odchodom ako vždy. Vtom sa steny zatrasú a vzduch pretne ohromné dunenie. Bleskovo sa zvrtnem a otvorím vchodové dvere.

Búrka.

Za prahom domu vyčíňa kalamita, akú som nevidela roky. Počasie sa, zdá sa, nečisto zbláznilo, veterný duchovia spolu navzájom súperia o každý milimeter kubický priestoru a pri tom zhadzujú a lámu všetko, čo sa im postaví do cesty. Sneh zo zeme sa zdvíha a premiestňuje v rytme silného vetra, zatiaľ čo z neba padá ďalšie množstvo zimných vločiek.