"Infekcia"

XIII · Záznamy

Trasúcimi sa prstami vytočím číslo, z ktorého smeroval posledný telefonát. V tichu počuť pípanie, ktoré sa ozýva v pravidelných intervaloch a ja medzitým obdivujem výhľad z okna na ulicu. Spolovice ho zastiera obrovský ihličnatý strom, ktorý ani v tomto ročnom období nestratil krásu svojich farieb, ale naopak, pýši sa nimi počas celého roka.

„Prosím?" Trhne mnou a odpútam sa od zeleného opojenia.

„Fabián? Si to ty?" ozvem sa nesmelo.

„Áno, som rád, že si zavolala. Potrebujem, aby sme sa stretli. Najlepšie niekde vonku," rozpráva rýchlo, skoro až nezrozumiteľne, ale dokážem jeho slovám porozumieť.

„Fajn, čo tak v parku?" navrhnem.

„Nie, nie," namieta, „skôr by som volil Modré námestie."

Zvraštím obočie. „Ale... Tam je predsa rušno."

„Správne, a preto je menšia šanca, že si nás niekto vypočuje ako v tichom a pokojnom parku."

Snažím sa pochopiť jeho myšlienkové pochody, no ja som stále presvedčená, že park by bola lepšia možnosť. Avšak prischnem a o desať minút na to zatváram vchodové dvere.

Cesta na Modré námestie ubehne ako voda a aj práve vďaka nej dostalo námestie toto pomenovanie. Kedysi tam na tom mieste zurčalo jazero. Rozlohou nebolo najväčšie, ale každý deň z neho bolo počuť šum magických vĺn, ako narážali o skaly. Jeho voda bola sťa zmes drobných priehľadných kryštálikov, pričom modrý efekt vznikal len vďaka nebesám, ktoré ho farbilo na azúrovo. Jedného dňa však záhadne zmizlo a na jeho mieste vzniklo námestie pomenované ako Modré námestie, aj na pamiatku strateného jazera.

Rozhliadam sa vôkol seba, až kým si nevšimnem chlapca s bielymi vlasmi. Stojí v samom srdci vedľa veľkolepej fontány, z ktorej však ešte stále netečie ani kvapka vody. Vykročím k nemu, on si ma všimne a rýchlou chôdzou zamieri oproti mne. Nepretržite sa obzerá, akoby ho niekto sledoval a keď sa ocitne tesne pri mne, bez pozdravenia prejde k veci.

„Rodičia niečo tušia, včera ráno ma podrobili výsluchu."

Omámene klipkám očami a poháňam svoje mozgové centrum, aby spracovalo tie informácie čo najskôr. „Zistili to?"

„Našťastie nie. Zahovoril som to," odrazu sa začne nepokojne zvŕtať. Premeriam si ho a až v jeho tvári si všimnem čosi viac. Zrejme sa mi nebude páčiť to, čo vymyslel.

„Čo si im povedal?"

„No, vieš," nedokončí. Rukou vystrelí ku vlasom, prehrabne si pramene na druhú stranu a líca mu zaleje menší rumenec. Nie je ťažké zahliadnuť ho na jeho bledej pokožke.

„Fabián?" nalieham tento raz ja.

„Ja... Povedal som, že spolu chodíme,' povie ako na zrýchlenom zábere a mne padne sánka hlboko k zemskému jadru. Celá očerveniem, a tak Fabián už nie je jediný s ružovým rumencom cez tvár. Môj šokovaný pohľad okamžite vystrelí k mačacím hlavám, ktoré zdobia námestie a začnem skúmať jednu už napoly rozbitú. Špičkou chodidla začnem presúvať malé kamienky.

Odkašlem si, ale Fabián dodá, že mu nič iné nenapadlo.

„A čo tá výhovorka s projektom?" reagujem pohotovo.

„Nuž, tá sa nedala použiť."

„Prečo? Čo sa ťa pýtali?"

Vzdychne. „Pýtali sa ma, prečo spolu trávime toľko času a hlavne, prečo sme stále osamote. Odsekol som im, že sme iba priatelia a nechápem, kvôli čomu ich zrazu zaujíma môj súkromný život a hrajú sa na dokonalých rodičov, ale nevzali to dvakrát najlepšie. Pritvrdili a ja som teda povedal, že spolu chodíme. Vtedy stíchli. Ak by som použil ten školský projekt, mohli by sa ísť vypytovať do školy."