"Infekcia"

XXIV · Zatratená

Olovo zaleje moje končatiny a znemožní mi tak akýkoľvek pohyb. Od vstupu do miestnosti som sa ani nepohla, ako keby na mňa pôsobila akási neviditeľná sila, ktorá mi v tom bráni a kuje ma k podlahe. Striedavo sa mi zahmlieva pred očami a potom sa mi zrak opäť rozjasňuje, motá sa mi v hlave a obrovská guča zaberá celé moje hrdlo. Cítim sa, že už-už omdliem, ale strach vo mne ma drží v bdelom stave.

„Čo odo mňa chcete?"

Zaiskria mu zrenice. V miestnosti vládne pološero, avšak žiara z neho sála ako svetlo zo svetlice.

„Ja chcem veľa vecí," urobí krátku pauzu, „ale od teba chcem niečo špeciálne."

Stále v strehu sledujem každý jeho najmenší pohyb, aby som vedela včas reagovať. Neviem, čoho by som bola v jeho prítomnosti schopná, ale pomyslenie na to, že som v pozore a som pripravená spraviť čokoľvek, čo by mi v tej chvíli napadlo, je pre mňa záchrannou slamkou.

Hľadím naňho s rešpektom a keď vstane, mykne celým mojím telom. Opiera sa o stôl s rukami pred sebou a nakláňa sa dopredu, aby jeho tvár spadala pod pás svetla, ktoré sa šíri z odhaleného okenného skla. Ústa ma stále vykrivené v úsmev, ale tá tvár mi je akosi povedomá. So zvrašteným obočím prižmúrim oči, skúmajúc jeho črty. Trochu sa priblížim, aby som videla jasnejšie.

„Už vieš, koho ti pripomínam?" zasmeje sa a ja si uvedomím, že na rozdiel od neho, ja sa vo svetle priam topím a vidno každý môj pohyb. Zalapám po dychu a pokrútim hlavou.

„Naozaj?" obíde stôl, oprie sa oň s rukami zvierajúcimi okraj stola a uvoľní napäté svaly. Hoci je už v pokročilom veku, o čom svedčia jeho nasivo sfarbené vlasy, nepôsobí dojmom starca, ale naopak. „Premýšľaj, dieťa."

Pri posledných slovách trochu zmení farbu hlasu a mne svitne. So zdesením krútim hlavou a cúvam, kým sa nepotknem na okraji malého koberca a stratím rovnováhu a pojem o priestore. Podarí sa mi ale udržať na nohách, odhrniem si vlasy z tváre a behom okamihu som očami opäť na ňom.

„Vidím, že si na to prišla," vyriekne tajomným hlasom. „Takže mi dovoľ, aby som sa predstavil. Moje meno je Dartan, Dartan Kuryakin."

„Vy ste," zblednem, „Matveiov brat."

„Bystré dievča."

„Ale... Ako je to možné?"

„Jednoducho," odvetí vážne, keď si napráva bielu rukavicu. „On ma nikdy nebral ako brata, lebo som bol iný. Zvrátený, aby som bol presný.

Keď sa Matvei dostal k moci, pohádali sme sa a on sa neskôr rozhodol, že ma vymaže zo svojho života, lebo mu vraj robím iba problémy a hanbu. Mne to tak však, pravdupovediac, vyhovovalo, lebo som okrem spojení s ním zmazal celú svoju existenciu a všetci mi dali svätý pokoj."

„Kvôli Inštitúcii," zamrmlem, no on to neprepočuje a len potvrdí moje slová.

„Správne. Vieš, potom som odišiel a po dlhých snahách som sa stal vodcom Portárie. No vypustením Herssu, čo je mimochodom doteraz jeden z mojich najgeniálnejších nápadov a ktorý môj drahý braček zmietol zo stola, keď som mu ho prezentoval, som získal oveľa viac než som predpokladal – celú Xantýliu. Zaviedol som systém, ktorým spoľahlivo riadim krajinu bez toho, aby ľudia v nej vedeli, že im vládnem a bez toho, aby vedeli kto som."

„Ste šialený," neveriacky vydýchnem posledné zvyšky vzduchu, ktorý mám v pľúcach. „Ani sa mu nečudujem, že vás zavrhol."

„Skutočne?" nadvihne obočie. „To, že moje ambície siahajú vyššie ako tie vaše, ešte neznamená, že nie som normálny."