"Infekcia"

XXIII · Rhenin trest

Prudko sa nadýchnem a prehľadávam okolie, aby som zistila, kde to som. Rozpamätám sa na posledné udalosti a bleskovo vystrelím rukou k záhlaviu, kde prstami prejdem po drsnom povrchu jazvy. Zalapám po dychu, vystrelím do vzduchu a ako bláznivá hľadám východ, no bez šance. Šmátram dlaňami po aj tých najmenších škárach a tieňoch, pričom čierna farba mojich prstov pomaly splýva s pozadím.

Niekde vo svojom vnútri viem, že niet úniku, ale tajne som dúfala, že sa mi podarí nájsť cestu von. Zavreli ma do jaskyne, čo je u nás ten najhorší trest a predzvesť pohromy. Ktosi ma musel vidieť zhovárať sa s Tessou alebo prinajmenšom musel vycítiť, že som iná, lebo neviem o nikom z Centra, kto by bol toho schopný.

Avšak prečo ja? Prečo ja Tessu počujem, pričom zvyšok ich dvojčatá nevníma? Táto otázka ma škrie už dávno, ale ani Zenon mi, bohužiaľ, nedal odpoveď, v čo som vtedy dúfala. Snažím sa na to teda prísť sama, no nedarí sa mi to.

No keď vycítili, že som mnou nie je všetko v poriadku, čaká ma peklo a tá jazva je len začiatok. V našej komunite, ktorú sme si tu vybudovali, sa nestrpí porušovanie pravidiel. Každý musí rešpektovať pravidlá a porúčať sa Zenonovi, lebo on je náš spasiteľ. Zenon vytvoril náš domov, Centrum, ako ho poznám a tých, ktorí porušia niektoré z pravidiel, čaká Zmena. Takto nazývame ten najvyšší trest, lebo dotyčný prejde premenou a nikdy sa už nevráti späť. Dokonca sa nešíria ani žiadne chýry, čo sa s tými dotyčnými stane, lebo ich nemá kto rozširovať, a tak sú o tomto akte známe len všeobecné fakty.

Najprv dotyčného zavrú do jaskyne a lovec ho uhryzne na zátylok. Lovci sú u nás vzácni, lebo pochádzajú zo starého rodu a sú schopní sať dušu, majú zvieracie inštinkty a žiadne zľutovanie. Ich uhryznutie nám, tým, čo prešli evolúciou, narúša zmysly a spôsobuje krátkodobú paralýzu.

Dokáže úplne zmeniť psychiku jedinca.

Nechajú ho v jaskyni, chodia ho navštevovať a mučia ho, no akým spôsobom, to nie je nikomu známe. Napokon do jaskyne prestanú chodiť úplne.

Strasie ma pri pomyslení na to, že nemám tušenia, čo sa zo mňa stane a ešte zúfalejšie začnem pátrať po východe. Horúčkovito prechádzam po povrchu, ale v tme nič nevidím a hmat mi neponúka riešenie.

Odrazu sa za mnou ozve tajomný smiech. Otočím sa, ale nik tam nie je. Srdce sa mi rozbúši až trojnásobne, čo mi bráni striehnuť na akýkoľvek poryv vetra alebo prasknutie vetvy. Okrem môjho splašeného srdca nepočujem nič.

„Hľadaj."

Strhnem sa.

Kto so mnou, dočerta, hrá túto sprostú hru?

Pátram po zmene temnoty, ktorá ma obklopuje sťa predátor a napokon, keď prižmúrim oči, nájdem ju. Zbadám odlesk iskier v očiach neznámeho, pričom o krok ustúpim a narazím pritom chrbtom o stenu, ktorá sa týči vysoko nado mnou.

Nechcem to indivíduum počúvať, ale podvedome sa mi pri zvuku jeho ľadového smiechu zježia chlpy a nastražia všetky zmysly.

„Kto si?"

Hlas sa mi trasie a na spodnej pere cítim drobné chvenie.

„Ten, koho by si sa mala báť," odvetí napoly žartovne.

„Si lovec?" spýtam sa rovno k veci, aby som ušetrila samú seba ďalších rozprávok, ktorými by ma kŕmil. V tejto situácii potrebujem fakty a nie iba prázdne slová, pod ktorými je hlboko ukrytá pointa.

„Vidím, že veríš klebetám," predstúpi predo mňa krok po kroku a ja si konečne prezriem, čo je zač. V tej tesnej blízkosti viem rozoznať ostré črty tváre s dúhovkami farby rubínu. Je jedným z nás, no jeho odev tomu nenasvedčuje. Väčšina našich sa odieva do jednoduchých šiat jednoliatej farby, ktoré sú praktické a nikde neodstávajú, ale tento muž má na sebe prehodenú ťažkú látku. Vnímam slabý cinkot kamienkov a kovu visiacich z jeho odevu, ktoré o seba vo vzduchu narážajú a vzápätí skončia v objatí pevnej látky, ktorá ich pošle späť. Viac už nedokážem rozpoznať.