"Infekcia"

V · Cudzie myšlienky

Chrbtami rúk si pretriem zaspaté oči, v ktorých sa mi medzičasom nahromadili slzy. S hlbokým zívnutím vstanem, napoly naslepo kráčam dole schodmi a kolíšem sa pri tom z jednej strany na druhú. Rukami preto silno zovriem zábradlie, keď sa mi konečne rozjasní myseľ a ja sa preberiem.

„Už bolo načase," zavelí mama a uprie na mňa svoj prenikavý pohľad.

„To, že vás dnes otec zavezie, neznamená, že ti stačí vstať desať minút pred odchodom," poznamená úsečným hlasom.

„Aj vám dobré ráno," pozdravím ich namrzene, pričom si vyberiem raňajky a sadnem si vedľa brata, ktorý si práve do úst vkladá ďalší kúsok slaniny. Keď sa ozve zvuk otvárania jogurtu, mama vpochoduje do chodby a začne sa obúvať.

„Maj sa!" zakričím cez dve miestnosti, aby to počula.

„Čau, mami," pridá sa ku mne brat s avšak o niečo tichším hlasom. Pochybujem, že to mama počula a najradšej by som mu niečo odsekla, no zostala som radšej ticho, lebo by to opäť raz skončilo hádkou.

Vôbec ma nepočúva.

Pozastavím sa nad tou myšlienkou, pretože som si viac než istá, že toto sa mi hlavou rozhodne neprehnalo. Je pravda, že brat mohol byť občas menej tvrdohlavý a dať na rady niekoho iného, ale aj tak nerozumiem, prečo som na to pomyslela práve teraz. Chvíľu o tom popri jedení jogurtu uvažujem, ale napokon s poslednou lyžičkou usúdim, že som si to len neuvedomila, pretože je ráno. Napokon predsa aj tak celkom sedí s tým, čo sa práve udialo.

„O minútu vyrážame," oznámi nám otec odetý v ležérnych nohaviciach a voľnom tričku. Premkne ma hrôza. Rýchlo vtrhnem do kúpeľne, umyjem sa a hodím na seba prvé tričko s nohavicami, ktoré nájdem.

V aute celú cestu sedíme potichu, lebo obaja s bratom hľadíme von z okna, sťa čakáme, že sa tam udeje akýsi zázrak. Minúty neúprosne plynú, my sa blížime k cieľu a ja bezducho obdivujem svet, ktorý sa predo mnou mení na rozmazanú šmuhu.

Nestalo sa však nič, či by stálo za reč.

Počasie bolo síce slnečné, ale lúče slnka sa snehu akoby ani nedotkli. Všade vôkol bolo toľko snehu, koľko som nevidela už roky. V jednom momente som zahliadla jednu postaršiu paniu s kočíkom, ako sa prechádzala po ulici a potom s nadšením zakývala ďalšej rovnako starej žene, ktorá sa pri nich pristavila a nakukla do vnútra kočiara. Pri tom pohľade mi zmäklo srdce, ale auto sa hýbalo vpred a scéna sa zmenila na úplne inú. Tento raz mama hrešila svojho syna, ktorý pre niečo tvrdohlavo trucoval. Aj to sa však premenilo na šmuhu a za okamih to zmizlo.

„Sme tu," oznámi mi brat a ja sa trhnutím preberiem z myšlienok.

Ozaj.

Parkujeme na kraji vozovky, vedľa ktorej sa vyníma gigantická budova školy obkolesená širokým pásom trávnika. Pred budovou sa pestujú nižšie kvety s výnimkou vyše šesťdesiatročných borovíc, no za niekoľkými múrmi z tehál to začína pribúdať na veľkoleposti. Celá budova školy je totiž akási spleť miestností a chodieb, ktoré sa vzájomne križujú a spájajú a kde, v jej samotnom srdci, drieme Rajská záhrada.

Aspoň tak sa nazýva priestor, kde študenti trávia obedy i prestávky skoro každý deň. Dostala pomenovanie podľa atmosféry, ktorá sa v nej zahniezdila a pretrváva tam dodnes. Človek tam vždy nájde miesto, kde sa môže v pokoji usadiť a nasávať energiu zo stromov a kríkov, ktoré ho obklopujú z každej strany; z farieb kvetov, nasadených, aby spríjemňovali pohľad na tonu zelenej; a drobných živočíchov.

Hrnie sa tam veľa študentov, ktorých nepoznám dokonca ani podľa tváre, keďže naša škola pozostáva z viac ako z ôsmich ročníkov. Vystúpim z auta a namierim si to cez ten neúprosný dav tiel, zababušených v zimnom oblečení, a ruksakov, prehodených cez plecia, na druhé poschodie, zatiaľ čo môj brat smeruje k opačnému koncu budovy na prízemí.