"Infekcia"

XV · Opis výskumu

„Tak? Kto vyhral?" Sofia potláča vzrušenie najviac, ako vie, no i tak jej to veľmi nejde. Pregúlim očami a so širokým úsmevom jej rozpoviem celý priebeh súťaže. Opisujem jej každý detail, ako keby to bola tá najdôležitejšia vec na svete, zatiaľ čo ona sedí na lavičke a so záujmom ma od začiatku až do konca počúva. Hlce každučké slovo hlásku po hláske a slabiku po slabike.

„Robíš si srandu!" skríkne na konci, držiac sa za hlavu oboma rukami. Šokovanejší výraz som na nej ešte asi nevidela, teda ak nerátam moje menšie odhalenie spred pár dní.

„Myslím to smrteľne vážne," krútim hlavou.

„Doprdele, Tessa! Ty budeš reálne piecť tortu na tú párty! Mňa asi klepne!"

„Nepreháňaj, dobre?" zasmejem sa, pričom mávnem rukou. Zbytočne všetko dramatizuje, avšak tá predstava sa mi neskutočne páči. Naozaj to budem aj ja, kto upečie tortu na Dagmarinu slávnosť.

„Ticho!" zahriakne ma naoko urazene, ale z jej pohybov je jasné, že sa teší rovnako ako ja.

„Veľmi sa teším a vlastne som sa ešte v živote na tú párty netešila viac než práve teraz," komentuje o dušu, čo ma po chvíli prestane baviť. Niežeby som mala vo zvyku prestať počúvať uprostred rozhovoru, ale momentálne ma prepadne ten pocit ako zlodej a ukradne mi všetky výčitky svedomia, a tak nemám ani najmenší problém urobiť to.

„Počúvaš ma?"

„Mhm? Jasné," preberiem sa zo zamyslenia.

„Skutočne?" reaguje podráždene.

„Samozrejme," potvrdím, keď lovím v pamäti, akú otázku mi položila.

„Vyklop to. Poďme."

„Prosím?" začudovane zvýšim tón hlasu. Netuším, na čo naráža.

„Čo ťa trápi?"

„Nič," odvetím pravdivo.

„Aspoň neklam. Pýtala som sa ťa, či ti budem môcť pomôcť a ty tu čučíš do prázdna ako kôpka nešťastia," protestuje. Potom sa jemne nakloní a tajnostkársky si zakryje jednu časť úst, aby ju tým smerom nebolo počuť. „Týka sa to toho tajomstva?"

Zblednem. Od posledného stretnutia s Fabiánom prešlo zopár dní, počas ktorých som sa snažila nemyslieť na desivé scenáre z tých záznamov, ale nešlo mi to, lebo sa mi každú noc vracali tie isté sny o ľuďoch rozpadávajúcich sa na prach. Nedočítala som ešte všetko, pretože viem, že by moje vnútornosti nevydržali ten nátlak a vyvrátili by svoj obsah na prvý pokus. Potrebujem čas vyrovnať sa s tým.

„Heeej," zatrasie mnou a ja sa vlním v rytme, ktorý mi udáva ako handrová bábka. Cítim na sebe, že mi každou minútou ubúda čoraz viac farby a chuti vysloviť čo i len jednu hlásku.

„Ja...," nedokážem to. Hrdlo mám suchšie ako pláne Sahary. Preglgnem, aby som tam vyrobila aspoň na chvíľu oázu a pokúsim sa odpovedať na jej otázku.

„Po súťaži sme čítali záznamy od tej knihovníčky a bolo to," odmlčím sa, „desivé. Odvtedy sa mi neozval a neviem, čo si mám o tom myslieť."

„Desivé?" zhíkne s rukami na ústach a pohľadom priklincovaným na mojej tvári. Cítim, ako ma ním prepaľuje, ale horšie ako teraz sa už veru cítiť nemôžem, preto mi to absolútne nič nespraví.

„Áno. Nedočítala som ich všetky, ale tie doterajšie mi stačili."

„A čo Fabián? Aj on to čítal?"

Prikývnem. „Druhú polovicu, ale ako vravím, už pár dní sa mi neozval a nechodí ani do školy."

„Nemáš jeho číslo?" zamyslí sa Sofia.