"Infekcia"

XII · Súťaž

V predvečer súťaže sa brat angažuje a celé hodiny presviedča rodičov, aby nám robili porotcov. Oni sú však len dvaja, a preto je potrebné do našej šou stiahnuť ešte jednu nezainteresovanú osobu, no môj návrh zamietne skôr, než si ho stihne vôbec premyslieť. Tvrdí, že to nebude spravodlivé. Niežeby mať za porotcov rodičov bolo úplne iné, ako keby tam sedela aj Sofia, s ktorou sa Daniel pozná od malička, on však tvrdohlavo trvá na svojom.

Kým teda on trápi svoju hlavu tretím porotcom, mňa Sofia na diaľku zamestnáva správami v takej miere, že nestíham vnímať okolie a nieto si čítať nadobudnutý dokument. Od chvíle, čo som prišla domov, sa pokúšam nájsť si tiché miesto a chvíľu pokoja, aby som mohla nasať vôňu zažltnutých strán a nechať sa omámiť ich opojným výzorom.

Navyše, nie som úplne nadšená z toho, že som ju do toho zatiahla, no musím uznať, že mi sčasti odľahlo, lebo klamať priateľom bolelo, ako keby mi niekto zabáral dýku do srdca. Čím viac som sa od nich, a hlavne od Sofie, vzďaľovala, tým bližšie sa dostávala k životne dôležitému orgánu.

Teraz už o tom minimálne Sofia vie a na celú túto prečudesnú situáciu hľadí z úplne nového uhla pohľadu. Od počiatku nášho telefonátu mi vykladá o rôznych možnostiach so zápalom, aký som u Fabiána nevidela prinajmenšom ani raz.

Fabián...

Od tej spomienky na neho nedokážem prestať myslieť, lebo ma trápi, prečo tak náhle zmizol. Jeden deň som s ním hovorila a na ďalší ho už niet. Vŕta mi to v hlave a nedokážem si prestať klásť otázku, čo asi tak robí, keď nechodí do školy? Nikdy nebol stredobodom pozornosti, nikdy si ho skoro nikto nevšímal, a tak neviem, či je jeho neprítomnosť pomerne normálna.

„Priprav sa na prehru!" vycerí Daniel zuby, pričom mierne naskočím a dych sa mi zasekne kdesi v hrdle. Zasmeje sa na mne, zrejme si myslí, že ma vydesil jeho sebavedomím, no iba ma vytrhol z načatej myšlienky a uvedomila som si, že bezducho hľadím na jeden bod steny v obývačke.

„Som zvedavý, čo na ňu povieš," pomädlí si ruky, poskakujúc hore-dole a so šialenou grimasou na tvári. Mama s otcom si už medzičasom sadli za stôl, otec s prepletenými prstami, pričom oboma palcami melie ako o dušu a mama sa zas opiera o operadlo s profesionálne prekríženými rukami cez prsia a s vážnym výrazom na tvári. Posledná stolička je zatiaľ prázdna.

„Koho si vybral?"

Bratov pohľad sa zmení na zmätený.

„Myslím na porotcu," ozrejmím mu, na čo otvorí ústa, ale nevyjde z nich ani hláska, lebo nás vyruší škrípanie pántov na vchodových dverách.

Sekundu na to do kuchyne vojde Dagmar zo susedstva, mamina známa z pošty, a nadšene zaujme svoje miesto za pozdĺžnym stolom, napravo od nášho otca.

Daniel zajasá, odignoruje môj šokovaný výraz a začne rečniť: „Ďakujem, že ste prijali miesto v našej porote. Dnes tu súťažím s Tessou, mojou sestrou, o to, kto z nás dvoch upečie lepšiu a krajšiu tortu. Vašou úlohou je zhodnotiť ich a určiť víťaza."

Pomaly sa otočím k trom dospelým ľuďom v miestnosti, aby som ich preskenovala pohľadom, no potom sa spamätám a upriamim pozornosť späť na Daniela.

„Čo získam, ak to vyhrám?" vyšplechnem naňho.

Zazrie na mňa, očividne o tom vôbec nepremýšľal. Vtom sa ozve jediná svetlovláska v miestnosti a prehovorí svojím medovým hlasom. „To je predsa jasné! Ten z vás, ktorý vyhrá, bude mať tú česť upiecť tortu na moju každoročnú letnú párty."

Ak som Dagmar doteraz vnímala iba spolovice, temperamentná blondínka získala moju plnú koncentráciu. A nielen moju. Mama pri jej slovách zmeravela v pohybe a otec skoro spadol zo stoličky, na ktorej sa už dlhšiu dobu mierne pohojdával.