Aj hodinu po tom, čo som sa neudržala na uzde, sa so mnou Sofia odmieta rozprávať. Nečudujem sa jej, ale čakala by som, že ak im to obom patrične vysvetlím, aspoň spolovice mi odpustia. Nepustili ma však ani k slovu.
„Nechcem vedieť nič o Tiruánoch, jasné?! Chcem, aby sa toto celé skončilo a ja som mohla normálne dýchať!" vykričala mi po mojom ospravedlnení. Tým mi dala jasne najavo, že som to prehnala a len tak skoro na to nezabudne. Aj preto som sa na čas vzdialila a dúfala v morálnu a psychickú očistu prostredníctvom okružnej prechádzky v lese.
Hoci som so sebou vzala aj záznamy, ktoré mi Fabián prudko vsunul do dlane, chcela som zájsť hlbšie do lesa a prečítať si ich niekde mimo. Bolo toho na mňa v poslednom čase priveľa a trocha samoty mi neuškodí.
Nohy ma vedú smerom hlbšie do lesa a ja, aj keď viem, že by som ich nemala počúvať kvôli udalostiam, ktoré sa tu údajne odohrali, kladiem nulový odpor a poslušne ich nasledujem. Moje podvedomie mi hovorí, že je to tak správne.
Prekračujem čoraz viac konárov odpočívajúcich na zemi a deriem sa naprieč plotom z kríkov. Staré škrabance sa mi ešte kompletne nezahojili, pričom na mne pribúdajú ďalšie, ktorých je omnoho viac. Hustota kríkov tu vzrástla na maximum, nevidím poriadne ani na dva metre pred seba, no ja stále neodbytne kráčam rovno. Občas zahnem, keď nájdem prechodnejšiu cestu, ale vždy sa vrátim k pôvodnému smeru.
Zahliadnem strom s mohutným kmeňom, ktorý sa pomerne blízko k zemi rozvetvuje v dvoje a bleskovo sa rozhodnem, že tam vyleziem. Ešte nikdy som síce neliezla na strom, no nemôže to byť predsa až také ťažké.
Papiere zrolujem, zastrčím si ich do bezpečia pod tričko, aby mi počas toho nevykĺzli a pohľadom preskúmam možnosti, ale kôra je rovná, bez akýchkoľvek výrastkov alebo iných nedokonalostí. S kyslým pohľadom, ale rozhodne, obopnem rukami celú hrúbku stromu. Stískam viečka pevne k sebe a nohy tiež vyložím na kmeň. Chvíľkovo pocítim tiaž tela, ktorá ma zvádza k pádu, gravitačná sila pôsobí proti mojim plánom a odtrhuje moje končatiny od drsného povrchu, neskôr však, keď sa pohnem nohami aj rukami vyššie, zmizne.
Trvá mi to dlhšie, ako by som bola čakala, ale napokon radostne prehnem pás cez miesto, kde sa kmeň delí na polovicu a s chrapčaním vykašlem vzduch z pľúc. V ústach sa mi nahromadia sliny a vytvárajú bublinky, ktoré ma šteklia na podnebí, ale prehltnem tú tekutinu a vyštverám sa na kolená. Z tohto pohľadu sa to zdá vyššie, než je to v skutočnosti, čo ma mierne vydesí, ale opatrnými a plynulými pohybmi sa pohodlne usadím a sťažka vydýchnem.
„Super," pochválim samú seba a ešte niekoľko minút si vychutnávam ticho a pokoj. Cítim sa voľne a schopná všeličoho, ako som sa cítila jedine po úteku z domu Fabiánových rodičov. Nechcem, aby ma tento pocit tak skoro opustil, lebo môj život nikdy nebol taký vzrušujúci a je príjemné pociťovať v žilách mierne šteklenie adrenalínu, divé búšenie srdca a krv, ktorá prúdi svalovým tkanivom.
Po jeho odznení siahnem rukou pod tričko a narovnám hŕbu dobre známych papierov.
17.12.2033
Erset sme rozdistribuovali do celého sveta a už je uzdravená takmer polovica planéty. Stále mám problém tomu uveriť, no naozaj sme to konečne dokázali! Je koniec! Herss je zničený...
YOU ARE READING
"Infekcia"
Science Fiction/ Dejová prerábka, no inak je tu koplet príbeh, tak ak si ho chceš prečítať, nikto ti v tom nebráni :) / Neznámy vírus ničí ľudí bunku po bunke. Jeho následky predčia všetko, čo ľudstvo doposiaľ zažilo, ale temné časy ešte len prídu. Na obzore je to...
