"Infekcia"

XIX · Úkryt

„Ešte ako dlho mienime bežať?" nespokojne zavrčí Sofia. Drží sa za bok a ledva pred seba kladie nohy. Ja som na tom úplne rovnako, ba aj horšie, preto zastavím, kývnem na Sofiu a my dve po dlhých hodinách nasadíme pomalé tempo.

„Kde toľko trčíte?" zakričí na nás Fabián spredu po nejakom čase.

„Nevládzeme!" osopí sa naňho. On však iba nespokojne zavrtí hlavou a založí si ruky do vreciek nohavíc, pričom vzpriamene stojí smerom na západ, kam máme namierené, čelom k vzdialenému lesu, do ktorého chodieva minimum ľudí. Dôvodom je šírenie strašidelných chýrov o dušiach zosnulých ľudí, ktorý tam zablúdili a nevedeli nájsť cestu späť, až napokon zošaleli a stále tým lesom blúdia ako duše zatratených a hľadajú svoj domov.

Hovorí sa tiež, že ktosi tam kedysi bol, ale nikdy sa nevrátil späť a keď ho šla hľadať pátracia skupina, nevrátila sa späť rovnako ako tá dotyčná osoba. Ani jeden zo smrteľníkov sa neodváži čo i len hádať, čo sa nachádza v tom lese, či tam ležia mŕtvolné telá, alebo je to skutočne raj pre duchov týchto zablúdencov.

Sťažka preglgnem, v žilách sa mi rozprúdi krv a odháňam zlé myšlienky tam, odkiaľ prišli. Nesmiem na to myslieť.

Kyslíkový dlh konečne zanikne a tep spadne pod krízovú hranicu, dýcha sa mi aspoň ako-tak normálne. Ešte chvíľu však zostanem stáť s rukami za hlavou a vypnutým hrudníkom, aby som mohla nadúvať pľúca do ich najväčšej možnej veľkosti. Privriem oči, zhlboka pravidelne dvíham hruď a nevnímam nič iné, len samú seba a svet vnútri mňa. Následne mi ruky ovisnú a súhlasným gestom naznačím Fabiánovi, že ja som pripravená.

„Môžeme," ozve sa naľavo odo mňa a vykročíme vpred.

„Takže, Sofia," začne Fabián po tom, ako si odkašle, „čo všetko už vieš?"

Sofia naňho zazrie zvláštnym pohľadom, ktorý nedokážem identifikovať, no vôbec sa jej nečudujem, lebo aj Fabián sa tvári kyslo. Ako keby ho to stále neuveriteľne zožieralo, že som sa Sofii zverila, len ma nechce odsudzovať takto verejne a namiesto toho to dusí vo svojom vnútri.

„Viem to, čo mi povedala Tessa," odvetí odmerane, „nič viac a ani nič menej."

„A to je čo konkrétne?" zavŕta sa do nej pohľadom.

Rozhodnem sa do toho dialógu nemiešať, a preto len počúvam, pričom si vo svojej hlave myslím svoje.

Sofia vzdychne, z čoho usúdim, že sa jej o tom veľmi nechce hovoriť alebo jej to príde jednoducho zbytočné, no napokon sa rozhovorí, i keď nenúteným tónom.

„To, že Tessino dvojča sa volá Rhena a ona s ňou telepaticky komunikuje a ešte že vy dvaja spolu hľadáte dôkazy o tom, že dvojčatá žijú a ten zázračný liek neexistuje. Tuším mi Tessa spomínala aj...," pozrie na mňa pochybovačne, ale mne v tom momente nedochádza, aký jej jej zámer, „aj tú záležitosť s tvojimi rodičmi."

„Stačilo povedať, že vieš všetko," odsekne nepríjemne. To už neustojím, naježia sa mi chlpy a obraňujem nielen Sofiu, ale nepriamo aj samú seba.

„Predsa sme si to vysvetlili!" upozorním so zaťatými zubami a rukami v päste.

Mykne plecami, na čo zo mňa začne stúpať para a len-len sa ovládam, aby som nezačala kričať na celú ulicu. Naozaj som si myslela, že aspoň tento problém je vyriešený, ale kdeže. Fabián z toho musí spraviť ešte väčšie haló, aby na seba upútal pozornosť a ja som sa opäť raz cítila previnilo. Takto to však ďalej nepôjde.

„Správaš sa ako malé decko!" vytknem mu a prstom mu vo vzduchu naznačím pichnutie do hrudníka. „Záleží na tom ešte vôbec, čo všetko som Sofii povedala? Potrebovala som pomoc a ty si zmizol, tak to prestaň toľko riešiť a sústreď sa radšej na to, čo budeme teraz robiť, lebo domov sa vrátiť nemôžeme!"