"Infekcia"

IX · Knižnica

„Čo si mu povedala?"

Fabiánova hruď sa panicky dvíha a klesá, oči má vypleštené a, napriek tomu, že mu nevidím do mozgu, jastrím tam kolieska, ako sa otáčajú o sto šesť, aby to všetko spracovali.

Podľa mňa to trochu preháňa. Jeho rodičia predsa nemôžu byť stopári alebo detektívi, aby vyňuchali aj to najmenšie klamstvo a načo by to aj, pre pána, robili? Hádam nesledujú vlastného syna.

„Nič dôležité," mávnem rukou. „V podstate to bola aj pravda."

„Jasne som ti povedal," vydýchne pokojne s privretými viečkami, „aby si mu NE-ROZ-PRÁ-VA-LA pravdu!"

Rukami seká vzduch, pričom mám pocit, že jedna z nich každú chvíľu pristane na mne.

Fabiánovi stúpla para. Doslova. Pulz mu vyskočil na kritickú hranicu a medzi obočím sa mu medzičasom zjavila prvá menšia vráska. Nedíva sa na mňa, čo ma upokojuje, lebo si viem predstaviť, ako by sa do mňa jeho pohľad zarezával sťa ostrá britva.

„Je to okej," chlácholím ho ráznym hlasom, i keď som to pôvodne nemala v úmysle. Na to prudko obráti hlavu na moju maličkosť a urazene po mne od hlavy po päty prejde pohľadom.

„Tessa," dôrazne vysloví moje meno, „nič nie je okej! Keď to zistia, je po nás! A ver tomu, že oni to zistia, ak sa nebudeme kontrolovať!"

V jeho hlase sa ozýva čistá nervozita. Niekde v hĺbke duše tuším, že má pravdu, lebo jeho rodičia sa mi vôbec nepáčia, avšak môj mozog ma drží na racionálnej hladine. Pracujú v Inštitúcii a nie v súkromnej detektívnej organizácii alebo v tajných vládnych zložkách.

Chystám sa odseknúť, ale Fabián ma svojím pohľadom umlčí. Skrivím čelo, no odrazu na svojom ramene pocítim niečiu ruku.

„Tessa?"

Otočím sa o stoosemdesiat stupňov, pričom šľahnem vlasmi do Fabiánovej tváre. Potlačím nával smiechu a zameriam sa na toho, kto ma oslovil. Ruka nepatrí nikomu inému než jednému z mojich najlepších priateľov, Andrejovi.

Naprázdno preglgnem, lebo pri myšlienke, že som sa ich v poslednej dobre stránila, ma zabolí svedomie. Muselo im to byť podozrivé, no nič sa ma nepýtali a zrejme nastal ten čas.

„Áno?" ozvem sa previnilo. Keď sa ma Andrej spýta, či sa môžeme porozprávať, začne mi byť akosi horúco. Po čele mi klesá malá kvapôčka potu, avšak prinútim ju stiahnuť sa a čo najprirodzenejšie prikývnem. V jeho sprievode odkráčam na kraj triedy blízko okna, kde zvyčajne sedávame a ja sa posadím na svoju stoličku, zatiaľ čo Andrej stojí pri lavici. Behom zlomku sekundy sa pri nás ako zázrakom ocitne aj Fleur, Sofia a Filip, ale tvárim sa, akoby ma to ani v najmenšom nerozrušovalo.

„Tessa," osloví ma Sofia sediaca najbližšie pri mne. Toto je už tretíkrát, čo ma ktosi za uplynulých päť minút oslovil pohrebne vážnym hlasom.

Pozriem na ňu, do jej utrápenej tváre, a čakám pokým dokončí svoju myšlienku. „Všimli sme si, že v poslednom čase sa nám akosi... vyhýbaš. Neber to v zlom, nechceme, aby si bola nonstop s nami, ale cítime, že sa nám vzďaľuješ."

„Niečo sa deje," doplní ju Fleur viac neutrálne, ako strápene. „A má to čosi do činenia s ním."

Mykne hlavou nabok, no ja aj bez jej naznačenia viem, o kom rozpráva. Nepríjemne sa mi skrúti žalúdok a mám sto chutí vyvrátiť dnešný sýty obed, čo by však pre školskú podlahu nedopadlo najlepšie, a tak sa zdržím.

„Ja..." dostanem zo seba, čo, nanešťastie, nie je žiadna zmysluplná veta. Nemám vôbec premyslené, ako im celú túto situáciu, ktorá nastala, podať a vystrúhať obstojné klamstvo sa mi v tejto chvíli ako z trucu nedarí. Zdržujem najviac, ako sa dá a všimnem si pritom Fabiánov pohľad smerujúci na mňa a bandu deciek vôkol mňa. Naše oči sa na jeden moment spoja, ale ja rýchlo sklopím zrak a sústreďujem sa na to, aby som dokázala vykľučkovať zo situácie.