"Infekcia"

IV · Oslava

Rok 2058

„Veľa šťastia, zdravia! Veľa šťastia, milá Tessa! Veľa šťastia, zdravia!"

Od prekvapenia pred nimi stojím ako socha vytesaná do kameňa a neviem sa prinútiť povedať jednu zrozumiteľnú vetu. Naprázdno otváram ústa a potom ich znova zatváram, tie pohyby dopĺňam ochkaním, ktoré zo mňa vždy vyjde, pokiaľ sa snažím vydolovať zo seba čo i len hlásku. Dnes som znovu o rok staršia.

„Veľmi vám všetkým ďakujem," roním slzy, lebo som sa od toľkých silných emócií rozplakala. Viem, že to nevyzerá dvakrát najlepšie, ja si však skrátka nedokážem pomôcť. Celá moja rodina sa zhŕkla do kruhu, mama v rukách drží narodeninovú tortu a každý sa na mňa vrúcne usmieva, spievajúc narodeninovú pieseň. Je to naozaj nádherný a dojímavý obraz vidieť takto pokope tucet postáv rôznej výšky, tvaru a výzoru avšak s rovnakou krvou, ktorá nám prúdi žilami. Každý z nás je iný, no predsa máme aj pár vecí spoločných.

„Sfúkni sviečky a niečo si želaj," povie mi mladší brat, ktorý už od vytrženia pohľadom zjedol všetkých šestnásť voskových stĺpov s vejúcimi plamennými vlasmi.

Zasmejem sa, pričom premýšľam, čo by som si mohla želať, no nenapadá mi nič veľkolepé a zároveň splniteľné. Nežijeme predsa v rozprávke, v ktorej je možné i nemožné, a preto to musí byť čosi reálne. Menšia som si želala veci, ktoré som chcela práve v ten moment a z celého srdca, a to bábiky alebo iné hračky, oblečenie, knihy, ba dokonca som si vyprosila aj mladšieho súrodenca. Nezažila som narodeniny, počas ktorých by som si nevybrala želanie nesplniteľných rozmerov a ktoré by sa po nejakom čase nestalo realitou. Vždy sa mi to akýmsi zázrakom splnilo, na čo som dodnes neprišla, ako je to vlastne možné.

Ale odrazu vo mne skrsne myšlienka na dokonalé prianie. Prudko sa nadýchnem a na jediný nádych sfúknem všetky horiace plamene, na čo sa ozve hlasný potlesk a ja pohľadom prejdem od starej mamy až po strýka Nora.

Vzrušene vezmem zo stola najväčší nožík, aký nájdem, a odrežem z dvojposchodovej torty symbolický prvý kúsok. U nás je totižto zvykom, že najprv do torty zareže oslávenec a až tak sa pokrája iným členom rodiny, no a možno aj práve vďaka tomu sa moje priania takto nečakane plnia, lebo máme vlastné tradície, ktoré dodržiavame za každých okolností a vždy ako rodina.

„Tessa! Môj si rozbaľ ako prvý," mumle Daniel s plnými ústami. Meno patrí môjmu bratovi, ktorý je odo mňa mladší o šesť rokov. Je fajn byť staršou sestrou a z veľkej časti aj tou rozumnejšou, ale niekedy mám pocit, že Daniel sa na svoj vek správa ako malé decko. Občas ma zase na druhej strane vie milo prekvapiť, sťa hľadím na dospelého muža, ale to je údel tých mladších zo súrodeneckej dvojice – ozvláštniť život tým starším.

Uistím ho, že jeho darček dostane poradové číslo jeden, i keď na darčekoch mi až tak nezáleží. Milujem pohľad na svoju rodinu, ktorá ma obklopuje toľkou láskou, že ju neviem uniesť. Od mala ma totiž učili, že rodinu a zdravie si musím vážiť.

Pred rokmi totiž naša Zem zažila až dve po sebe nasledujúce pandémie. Tú prvú vyvolal vírus Herss a príčinou druhej bol zas Erset – liek, ktorý mal vírus Herss zastaviť.

Už počas prvého chaosu si ľudia uvedomili, čo je v živote najdôležitejšie, i keď ešte stále kolujú reči o tom, že vírus bol vypustený zámerne, napriek tomu, že vinník sa nikdy nenašiel.

Ja som sa narodila v tých najťažších časoch, keď sa svet chýlil ku koncu a to bolo v období tej druhej pandémie. Vtedy bola väčšina ľudí unavená z toľkého strachu a krviprelievania, ako to väčšina pamätníkov nazýva. Až pri nich si uvedomím, aké som mala šťastie, že som sa narodila v tých temných časoch a máločo si z nich pamätám, čo znamená, že väčšinu informácií získavam zo školy.