"Infekcia"

XVI · Únos

Pri prvej príležitosti nabehnem pred ich dom a zúrivo začnem klopať na dvere. Nedbám, že môžu byť jeho rodičia doma, ktorí ma rozhodne neuvidia veľmi radi, alebo že ak sa to Fabián dozvie, tak ma zoderie z kože. Už týždeň sa mi neozval a neodpovedá ani na moje hovory, čo sa na neho nepodobá. Rhena sa ani naďalej neozýva, moje záznamy sa končia, a preto nutne potrebujem tú druhú polovicu, keďže z tých mojich som sa zatiaľ nedozvedela nič užitočné. Maximálne, koľko padlo obetí, či už prostredníctvom Herssu alebo pokusov a všetky tie zvyšné nechutnosti.

Trieskam päsťou o oceľ a prstom zúrivo stláčam zvonček naľavo od dverí. Tá hudba derie moje uši, ale práve v tejto chvíli je mi to úplne jedno, keď vtom sa náhle pohnem vpred. Nevidím nič, iba cítim pás chladného kovu, ktorý sa tiahne cez moju tvár, z čoho usúdim, že osoba, do ktorej som narazila, je žena nosiaca náhrdelník. Okamžite sa odtiahnem a zočím ženu v stredných rokoch, mračí sa na mňa a prejavuje stopercentné znechutenie.

„Doma ta neučili slušným spôsobom?" nadvihne pravé obočie. Akonáhle sa stiahnem, potrasiem hlavou, ale nezmôžem sa ani na jedno slovo. Pani Rýnska nespokojne zamľaská a je pripravená niečo odseknúť, ale ja sa konečne odhodlám a spýtam sa: „Prepáčte, ale... Kde je Fabián?"

Z jej pohľadu neviem vyčítať úplne nič, preto dodám: „Viete, už pár dní neprišiel do školy, tak som mu chcela vysvetliť nové učivo a spísať úlohy."

Nespokojne si ma premeriava, zatiaľ čo ja sa pokúšam o milý úsmev. „Fabián je chorý. Byť tebou tu nechodím, lebo je to nákazlivé."

„Je to niečo vážne?" zhrozím sa.

„Bohužiaľ, áno," pani Rýnska pomaly zatvára dvere, keď vtom sa do nich rukou opriem a poviem jej, aby mu odkázala skoré uzdravenie. Prischne a mne sa na okamih zazdá, že sa jej zaleskne v očiach náznak slzy, no určite som iba zle videla. Ešte zo desať minút sa nepohnem z miesta, ale potom pomaly zamierim domov, premýšľam a v mojom vnútri to začne vrieť.

„Nič nejde tak, ako má!" zavrčím sama pre seba a kopnem do väčšieho kamienka povaľujúceho sa na zemi. Odkotúľa sa pár metrov predo mňa a ja ten akt zopakujem, aby som si vybila zlosť, ktorá sa vo mne nahromadila a zvnútra ma požiera kúsok po kúsku ako nejaký predátor. Sčasti to pomôže, ale aj napriek tomu tápam. Týždeň je dlhá doba, avšak každý predsa môže ochorieť. Napokon sa rozhodnem, že počkám, pokým sa mi neozve.

Sedem dní na to zvonček zazvoní na znak konca hodiny a všetci sa okamžite rozletia na všetky strany. Jarné prázdniny klopú na dvere, a preto nikto nechce stráviť v škole ani o sekundu naviac. Zbalím si veci a s ostatnými prejdeme mohutnou školskou bránou ohraničujúcou školský dvor.

„Kto by sa netešil na prázdniny," zasnene zaštebotá Andrej.

Fleur po ňom zazrie a pregúli očami. „Keby som šla na jarnú lyžovačku do snáď najznámejšieho strediska v Loccarsii, veruže by som ani ja neprotestovala."

Schuti sa zasmejem, lebo Andrej urazene bráni plány svojich rodičov.

Tí dvaja sa zrejme nikdy nezhodnú, preblesne mi hlavou a znovu sa nad tou poznámkou pousmejem.

„Aj keby som nešiel do hôr, prázdniny sú prázdniny!" uzavrie po dlhých desiatich minútach slovnej prestrelky a rozhodí ruky. Dôrazne pri tom naznačí Fleur, že túto vojnu chce vyhrať za každú cenu a týmto tvrdením pomyselne ukončil ich spor. Zahliadnem Sofiu, ako štuchne do Fleur a tá sa podvolí.

„Fajn," rezignuje s rukami nad hlavou a odvráti zrak. Zarozpráva sa so Sofiou a ja, keďže kráčam na opačnej strane, iba pozriem pred seba a sústredím sa na cestu.