Shiver | M.V.

Press conference & FaceTime

V Paddocku panovalo aké si zvláštne ticho. Tých pár ľudí, ktorí sa nachádzali pred garážami riešili svoju prácu a nič a nikoho iného. Ako keby osud vedel, že má odpratať všetkých zvedavých ľudí z cesty Maxa Verstappena pre ich vlastné dobro. Až na jedného. Daniel Ricciardo už z diaľky videl svojho bývalého tímového kolegu ako kráča smerom k budove, v ktorej sa odohrávali jednotlivé press konferencie. Tá jeho, ktorú absolvoval po boku Sebastiana Vettela práve skončila. Max prešiel okolo spomínaného ako keby tam ani nestál. Ako by bol neviditeľný.

„Hej Max!" zavolal za ním. Nič, mladý Holanďan sa ani len neobzrel, pokojne naďalej smeroval k vstupným dverám. Pri vchode do budovy zastavil snažiac sa nájsť svoju identifikačnú kartu vďaka čomu sa podarilo Austrálčanovi dobehnúť ho.

„To už sa ani nezdravíme?" s úsmevom na perách drgol do mladého jazdca. Ako náhle sa na neho však Max otočil, Daniel pochopil, že niekto musel tohto leva poriadne naštartovať a on v tom bol tentokrát absolútne nevinne.

„Daniel," prehovoril Max hlbokým hlasom. Jeho oči boli nezvyčajne zatemnené. „pokiaľ nechceš aby som povedal niečo, čo neskôr oľutujem tak mi daj pokoj!" vyzval ho.

Daniel si však nedal povedať: „Čo chcela Victoria?" spýtal sa. V jeho hlase však už nebolo ani stopy po pobavení, zábavu vystriedala vážnosť.

„Victoria?" Max sarkasticky vyprskol jej meno z úst. „Nič," rozhodil rukami „len na mňa vybehla s rozprávkou o tom ako ničím image celému tímu a vraj si mám dávať pozor, keď sa najbližšie pôjdem zas kurviť." V momentoch akým bol aj tento si veru Holanďan servítku pred ústa nedával. Maxovi bolo jedno, čo si o ňom vymýšľajú média, čo si o ňom myslia pre neho úplne cudzí ľudia, no mal averziu voči tomu ak niekto z nich vŕtal v jeho súkromnom živote a napádal ľudí, ktorí boli jeho súčasťou.

Daniel vypleštil oči, vyzeral ako tie malé, plastové zvieratká s veľkými očami, ktoré majú hlavu dvakrát takú veľkú ako samotné telo. Nechápal o čom Max rozpráva.

„Niekto nafotil sériu fotiek mňa a Madison." pokrčil ramenami Max. Madison. Ani len netušil, či o tomto celom vie. Pokiaľ áno, nechcel si predstaviť, čo si o ňom a o tejto celej situácií musí myslieť.

„Kamarát," prešiel si Daniel rukami po tvári nechávajúc ich na ústach.

„Vyzerá to ako keby bola len nejaké potešenie na večer, ktoré som si vyzdvihol, zobral na obed a potom zaviezol do hotelovej postele." v návale emócií, kopol do malého kameňa, ktorý sa odkotúľal do diaľky. „Celé to je v kely! Ona neznáša pozornosť cudzích ľudí a čo spravím ja ako prvé? Dostanem ju na titulku internetových plátkov." so zúfalstvom v očiach pozrel na svojho staršieho kamaráta.

„To sa nejako vysvetlí." utešoval ho Daniel. „Vždy sa to nejako vysvetlilo, vyriešilo a po chvíli to utíchlo." potľapkal mladého Holanďana po pleci. On sám urobil pár prešľapov, ktoré musela Victoria Lloyd riešiť.

Dvojicu prerušil mladý španiel, z ktorého ako vždy prúdila pozitívna energia. Max začínal byť celkom aj rád, že jeho dnešným kolegom na press konferenciu bol práve Carlos Sainz mladší. Dúfal, že Carlosové pozitívne vibrácie prebijú tie jeho negatívne.

V byte, ktorý sa nachádzal v centre Leidenu vládlo hrobové ticho. Madison sedela na chlpatom koberci, ktorý sa rozprestieral pri elektrickom krbe. V miestnosti bolo prítmie vďaka dlhým krémovým závesom, ktoré zahaľovali presklenú stenu. V pravej ruke držala pohár ginu s tonikom a v ľavej svoj telefón. Pomer ginu a toniku v pohári bol dva ku jednej. Pomaly si pripadala, že sa nachádza na ceste s jednosmernou letenkou do destinácie s názvom alkoholizmus. Toľko alkoholu koľko vypila v posledných dňoch sa jej nepodarilo vypiť za celý minulý rok. Kolená mala pritiahnuté čo najviac k telu. Bradou sa o ne oprela odomkýnajúc svoj telefón. Po dlhom zvažovaní otvorila Instagram. Profil mala našťastie súkromný. Na celej situácií, ktorá sa stala jej nevadilo to, že Max je nejaký Max Verstappen, zlatý chlapec z garáže RedBullu. Dokonca dokázala pochopiť i to prečo k nej nebol úprimný a otvorene jej nepovedal o tom čomu sa venuje a že v tom je naozaj dobrý. Jediné, čo jej prekážalo bola jej tvár vycapená pomaly v každom holandskom bulvárnom magazíne, ktoré ju okrem iného vykresľovali ako jeho jednorazovú zábavku. Bolo jej zle, fyzicky ťažko. Do dnešného dňa si myslela, že dokáže so svojimi úzkosťami pracovať bez jediného problému, no opak sa ukázal ako pravda. Po tom ako vystrelila z kancelárie rýchlosťou letiaceho šípu, ju našiel Luuk hyperventilujúcu na chodbe, nejakým zázrakom sa mu podarilo upokojiť ju a odviesť domov. Po tom ako sa presvedčil, že je Madison v bezpečí nechal ju na jej požiadavku samú. Stále ho však na jazyku pálila otázka týkajúca sa toho odkiaľ pozná mladého holandského jazdca. To, že nie je jeho jednorazová zábava mu bolo hneď jasné. Poznal Madison nejeden piatok a ak ju chcel nejaký chlap dostať, stála pred ním veľmi veľká výzva.