Shiver | M.V.

Lot de Walvis & victims of love

Po predĺženom víkende strávenom v Monaku, v náruči muža, ktorý ako jediný dokázal v nej prebudiť chtíč, túžbu, zbúrať všetky bariéry obklopujúce jej srdce, stál pred Madison stred s náručou krutej reality. Stretnutie s realitou, ktorá si už pridlho brúsila zuby nato aby sa mohla z chuti zahryznúť do mladej Holanďanky.

Stred týždňa v Leidene nebol ničím zaujímavým. Ničím sa neodlišoval od iných, bežných dní. I napriek tomu, že bol začiatok Októbra sa počasie nadmieru vyznamenalo. Pravdepodobne išlo o jeden z posledných príjemných slnečných dní.

„Na dnes by to z mojej strany bolo všetko," tmavovláska sa pripravovala ukončiť posledný seminár, ktorý musela nadnes odučiť „nezabudnite, že od Vás do budúcej hodiny očakávam eseje." rada čítala a tak sa nemožno čudovať, že bola zvedavá na to ako veľmi zruční sú jej študenti „Máte na výber z dvoch tém. Prvá, sú naše myšlienky vopred dané alebo sú výsledkom skúsenosti alebo druhá, je ľudská povaha výsledkom vrodených ľudských sklonov, či dôsledkom skúsenosti a výchovy. Rozsah práce je strana a pol. Nejaké otázky?" očami si prezrela každého jedného v miestnosti.

„Áno?" spýtala sa potom ako zahliadla dvíhajúcu sa ruku jednej zo študentiek druhého ročníka.

„Čo má toto spoločné s Kognitívnou psychológiou?"

Madison sa pouškrnula: „Nato aby ste prišli na správnu odpoveď, netvrdím, že nejaká je, si budete musieť naštudovať príslušnú literatúru a autorov, ktorí sa danej problematike venujú. Okrem iného imaginácia a fantázia patria k vyšším kognitívnym procesom a určite Vám nezaškodí, keď si ich pomocou písania precvičíte." odpovedala „Ešte niekto?" chvíľku počkala „Nikto? Tak fajn, ďakujem Vám za dnešnú pozornosť a uvidíme sa budúci týždeň! Pekný zvyšok týždňa!" ukončila svoj seminár.

„V kancelárií je tvoj otec." pípla jej na telefóne smska od Luuka, ktorú v sekunde nasledovala ďalšia „Vôbec nevyzerá nadšene."

Madison si povzdychla. Vedela, že ju dnes čaká stretnutie s otcom, no nečakala, že bude mať Lodewiijk Visser potom všetkom toľko drzosti, že ju poctí svojou prítomnosťou ešte aj u nej v práci. Predsa len to bolo jej bezpečné miesto, v ktorom sa rada skrývala pred problémami svojho súkromného života.

„Práve som skončila. Do desiatich minút som hore." odpísala Luukovi. Dokonale si vedela predstaviť jeho vystresovanú tvár. Hoci sa s jej otcom stretol len párkrát za život, bál sa ho. Mal pred ním rešpekt, koniec koncov bol významnou postavičkou na holandskom obchodnom trhu. V tomto sa od Maxa odlišoval. Max jej otcovi prejavoval rešpekt len preto lebo bol nútený svojim korporátom nie preto, žeby sa ho bál alebo ho nebodaj uznával. Bolo mu jedno kým Lodewiijk Visser je.

V rýchlosti si zbalila veci, identifikačnou kartou zamkla učebňu a vydala sa naspäť do svojej kancelárie míňajúc študentov vypĺňajúcich chodby univerzitného areálu.

„Čo tu robíš otec?" neunúvala sa ho pozdraviť. Už dávno to v jeho prítomnosti nehrala na milú, slušne vychovanú dcérenku. Bol poslednou osobou, ktorá si niečo také z jej strany zaslúžila.

Lodewiijk svoju dcéru objal dávajúc jej pusu na každé líce: „Prišiel som ťa vziať na obed. Viem, že sme sa mali stretnúť pri spoločnej večeri, no odlietam naspäť do Ruska."

Madison jeho slová šokovali. Ostala prekvapená z toho s akou otvorenosťou dokáže pred ňou rozprávať o svojej mimomanželskej afére. Vedela, že ide za Verou. Kvôli čomu inému by išiel naspäť do Ruska, všakže?

Zhlboka sa nadýchla berúc si z vešiaka kabát s kabelkou. Snažila sa kontrolovať svoje emócie, nevybuchnúť hneď tu a teraz. I keď najradšej by svojmu otcovi vyčistila žalúdok. Verila však, že ešte sa jej dostane perfektnej príležitosti. „Zvládneš to tu dnes už bezo mňa?" očami vyhľadala tie patriace Luukovi.