Shiver | M.V.

Early morning & farewell

Chladný holandský vietor prúdiaci skrz pootvorené okno prebral Madison zo spánku. Mrzuto sa pomrvila, končekmi prstou vzala za páperový paplón a celá sa do neho schovala. V momente oľutovala, že ju po príchode na hotel nenapadlo zavrieť všetky okná v miestnosti. Jediné, čo trčalo spod periny boli jej dlhé, husté, tmavé vlasy zaberajúce značnú časť vankúša. Po hodnej chvíľke, v rámci ktorej sa snažila aspoň trochu zahriať svoje skrehnuté telo, sa vynorila spod paplóna. Prvou vecou, ktorú zachytili jej azúrové oči, bola Maxova stále spiaca tvár. Pery mal mierne pootvorené a vlasy mal rozstrapatené na všetky svetové strany. Pri spomienkach z minulej noci sa musela mladá Holanďanka pousmiať. Potom ako spolu pretancovali väčšinu večera v spoločnosti Maxových najbližších, po absolvovaní polnočnej prechádzky tichými ulicami mesta, dvojica zavŕšila spoločný večer rozhovorom v Maxovom apartmáne, ktorý skončil niečo málo pred východom prvých lúčov slnka.

„Osem dvadsaťpäť." prečítala v mysli čas, ktorý svietil na nástenných hodinách. Pretrela si unavené oči, pričom jej z úst unikol tichý povzdych. Nemohla povedať, žeby sa jej dostalo potrebných osem hodín spánku, no zároveň neľutovala ani minútu nazvyš, ktorú strávila hore v Maxovej spoločnosti. Bol pondelok a ona namiesto toho aby sa ako každý iný pondelok chystala do práce, ležala v posteli, v hotely hodinu a pol vzdialenom od Leidenu, po boku atraktívneho muža, ktorý sa behom pár dní stal podstatnou súčasťou jej života.

Narovnala sa do sedu a z nočného stolíka vzala svoj telefón. Otvorila v ňom elektronický pracovný diár a skontrolovala všetky akcie, ktoré mala pre daný deň naplánované. O tretej poobede už musela byť na pôde Leidenskej univerzity, kvôli pracovnej porade, ktorá sa z piatka, z dôvodu neprítomnosti vedúceho oddelenia, presunula na pondelok. Telefón vrátila naspäť na nočný stolík, odokryla sa a pomaly, tak aby nezobudila mladého jazdca, prešla k otvorenému oknu s úmyslom zavrieť ho. Výhľad z Maxovho hotelového apartmánu je niečo, čo jej bude definitívne chýbať. Dalo by sa povedať, že jej bude chýbať celý hotelový komplex, predsa len si tu za posledný týždeň vytvorila veľmi veľa pekných spomienok.

„Na takýto obraz by som si vedel zvyknúť každé jedno ráno." ozval sa ospalý hlas spoza jej chrbta. Jej oči sa stretli s tými tmavomodrými, ktoré vďaka prítmiu v izbe pôsobili omnoho tmavšie než obyčajne.

Madison mierne nadvihla obočie, načo Max pokračoval: „Na pekné dievča v jednom z mojich tímových tričiek, ktoré jej siaha tesne nad kolená, ako sa pozerá von oknom z môjho hotelového apartmánu." Jeho chrapľavý, ranný hlas privádzal Madison do šialenstva. Pomalým krokom prešla k posteli sadajúc si na stranu, ktorá patrila mladému Holanďanovi.

„Dobré ráno!" venovala Maxovi prívetivý úsmev.

„Dobré ráno, schatje!" Max ju vzal jemne za bradu tak aby ju mohol pobozkať.

Ani jeden z nich nevedel ako opísať puto, ktoré sa medzi nimi v poslednom týždni vybudovalo. Neboli len priatelia, no na druhej strane neboli ani partneri.

„Za chvíľu budem musieť ísť." prehovorila tmavovláska potom ako sa jej a pery redbulláckeho jazdca od seba odlepili.

Maxove oči vyhľadali hodinky: „Ja tiež." s povzdychom si ľahol naspäť do mäkkých perín „Sľúbil som Danielovi, že predtým ako poletíme do Monzy sa zastavíme doma v Monaku."

„Predpokladám, že Danny bude niekde vyspávať na pol ceste medzi podnikom, v ktorom sme včera boli a hotelom. Ten oslavoval ako keby on sám bol víťazom včerajších pretekov." zasmiala sa tmavovláska.

Max kývol rukou: „Nechceš stáť na jednom pódiu s Danielom Ricciardom." ubezpečil ju.

„Prečo?" nechápajúc sa spýtala Madison.