Shiver | M.V.

Sticker bearing the name "daughter of Lodewiijk Visser" & calls

Mužov v obleku poznala. Obaja pracovali ako ochranka vo firme patriacej jej otcovi. Nerozumela však tomu, čo robia relatívne v neskorých večerných hodinách pred dverami od jej apartmánu. Ochranku nepotrebovala a vonkoncom nie od jej otca.

„Maddie?" Maxov hlas ju vytrhol z premýšľania. Oči, ktorými do onoho momentu visela na dvoch mužoch, pripomínajúcich chodiacu horu svalov, presmerovala na displej od svojho mobilu. Rázom sa jej pohľad stretol s tvárou patriacou jej priateľovi. Na Maxovi bolo možné bádať náznak starosti. Nevedel, čo sa deje.

„Za chvíľu ti zavolám, Max!" ubezpečila ho chystajúc sa prerušiť hovor. Predtým ako tak učinila sa jej do uší dostal Maxov varovný hlas: „Madison!" vedela, že si práve zarobila na problém, no iné východisko v danej situácií nevidela.

„Môžem Vám nejako pomôcť?" razantným krokom vykročila po schodoch smerom k nim. Nebála sa ich, nemohli jej ublížiť. Predsa len to boli poskokovia jej otca a i napriek tomu, že medzi ňou a ním nepanovali najlepšie vzťahy, fyzicky by jej nikdy neublížil.

Počas toho ako stúpala po schodoch jej v rukách neustále vyzváňal telefón. Max. A nebol to len Max, dovolať sa jej pokúšal i Daniel.

„Poslal nás Váš otec." prví, ktorý sa odvážil prehovoriť bol Axel. Madison si na jeho pôsobenie v otcovej firme spomínala temer od malička. Pamätala si ho však o dosť chudšieho a mladšieho. Roky mu pridali nie len na vráskach ale i na svalovej hmote.

„Že ma to neprekvapuje." Madison si prekrížila ruky na prsiach „Čo chce tentokrát?" z hier jej otca bola už psychicky vyčerpaná. Chcela mať od neho pokoj, nestretávať sa s ním. Žiť si svoj vlastný život bez nálepky „dcéra Lodewiijka Vissera".

„Máme dozrieť nato aby ste si zbalili veci a opustili tento byt." objasnil jej Bruce, druhý z dvojice.

Na tmavovláskinej tvári sa objavilo prekvapenie, nebola si istá, či správne počula, či porozumela tomu, čo od nej tí dvaja chcú. „Prosím?!"

„Dostali sme jasné príkazy slečna." informoval ju Axel „Tak nám to prosím nekomplikujte!" zdalo sa akoby aj im bolo proti srsti vykonávať rozmary ich šéfa.

Mobil, ktorý zvierala v rukách premiestnila bližšie k očiam hľadajúc v ňom telefónne číslo na jej otca. Z pípania, ktoré sa ozývalo z druhého konca linky, jej išlo roztrhnúť hlavu. Pripadala si akoby jej čochvíľa malo srdce vyskočiť z hrude.

„Predpokladám, že si sa stretla s Axelom a Bruceom." z Ludewiijkovho chladného, bezcitného hlasu jej prišlo náhle ťažko. Celé jej vnútro sa zomklo tlačiac jej na pľúca. Nedokázala sa poriadne nadýchnuť.

„Čo," hlboký nádych „to" výdych „má znamenať?" z dôsledku dýchacích problémov sa jej sťažka rozprávalo. Hlas sa jej zadrhával.

„Musíš byť silná Madison! Nesmieš mu dať najavo, že vyhral!" neustále si v mysli opakovala tú istú mantru dookola v snahe upokojiť sa.

„Dcérenka," živo si pred očami dokázala predstaviť pochabý úsmev zdobiaci jeho tvár „tvoj priateľ mi ťa vykreslil ako sebavedomú, sebestačnú mladú ženu. Sebestačné a sebavedomé ženy predsa nebývajú v bytoch a nevozia sa v autách, ktoré patria ich otcom. Alebo sa mýlim?"

Madison sa chrbtom oprela o stenu privierajúc viečka. Celou silou zomkla svoju voľnú dlaň v päsť. Cítila ako sa jej varí krv, ako sa jej žili napĺňajú adrenalínom spôsobujúcim voľný prietok vzduchu jej pľúcami. Konečne dokázala skrotiť svoje prerývané dýchanie.

„Opováž sa tvoje vlastné skutky dávať za vinu Maxovi!" varovala ho „Vôbec, prestaň si brať jeho osobu do úst, zaťahovať ho do stupídnych problémov tejto rodiny."