Shiver | M.V.

Consciousness & unconsciousness

Max prechádzajúc univerzitnými chodbami sa cítil zvláštne. Oči mu lietali z jedného miesta na druhé. Nestíhal zároveň držať krok so svojou priateľkou a zároveň sledovať obrazy vystavené na stenách starej budovy. Nebol ženou, nedokázal robiť viacero činnosti naraz so stopercentnou výkonnosťou.

Daniel s Lenou už dávno opustili univerzitnú pôdu. Madison však nemohla, stále mala pred sebou večerné cvičenie zo Základov psychológie. Hoci posielala Maxa so spomínanou dvojicou, on odmietol, nechcel ju nechať samú. A tak jej neostávalo nič iné ako ho vziať so sebou.

„Dobrý podvečer!" s úsmevom pozdravila skupinu svojich študentov. Po veľmi dlhej dobe to bol opäť úprimný úsmev. Maxov príchod so sebou priniesol hrejivý pocit bezpečia. Už sa nebála. Nevedela, čo bude, kde skončí alebo čo sa stane, no s Maxom po boku vedela, že je chránená. Bol jej bezpečným miestom, láskyplnou náručou. „Dnes so sebou vediem i nečakanú spoločnosť." rukou ukázala na svojho priateľa, ktorý upriamoval pohľad len a len na ňu. Za všetky tie roky sa naučil nevšímať si zbytočnej pozornosti, zbytočných párov očí, ktoré i v tomto prípade viseli na jeho osobe.

Identifikačnou kartou otvorila dvere do učebne púšťajúc tak svojich študentov dnu.

„Môžeš si sadnúť buď do zadných lavíc alebo na moje miesto." zašepkala smerom k Maxovi. Max prikyvujúc jej venoval ľahký bozk na líce. Nemal za potrebu prejavovať svoje city, no zároveň chcel dať všetkým najavo, že táto žena je jeho ženou.

Rozhodol sa usadiť za katedru. Mal odtiaľ dokonalý výhľad na všetko a na všetkých. Okrem toho sa cítil dôležito, akoby už beztak nebol dôležitý. Bol predsa Max Verstappen, zlatý chlapec z boxov RedBull Racing, líder aktuálneho šampionátu.

„Tak predsa len chodíte s Maxom Verstappenom!" Maxov pohľad opustil Madisoninu figúru pozorne si prezerajúc mladíka sediaceho v predných laviciach. Nevedel, či nejak zareagovať alebo nie. Jeho voľbou sa napokon stalo mlčanie. Toto nebolo jeho hracie pole a on nebol hráč. Tentokrát bol on ten v pozícií tichého pozorovateľa.

„Tak predsa len chodím s Maxom Verstappenom." Madison s úškrnom na tvári pokrčila ramenami. Skonštatovanie padlo z úst toho istého študenta, ktorému na začiatku semestra povedala, že sa k otázkam o jej súkromnom živote nebude vyjadrovať. „Avšak to, že tu pán Verstappen momentálne sedí, nemení nič na tom, že my spolu dnes máme na programe stručný úvod do Freudovej psychoanalýzy." Maxovi sa pri zmienke jeho priezviska nadvihli kútiky pier. Jej profesionalita, pracovná etika a slušné vychovanie ho vždy udivovali.

Triedou sa rázom roznieslo protestné zaskučanie. Nikomu sa nechcelo pracovať, vonkoncom nie o pol šiestej večer.

„Na prednáške ste určite preberali rozdiely medzi vedomím a nevedomím. Mňa pre tentokrát nebude zaujímať teoretické pozadie tejto problematiky. Namiesto toho chcem aby ste si vybrali kúsok papiera a naň nakreslili ako si vedomie a nevedomie predstavujete Vy." zadala im úlohu. „Aby ste nepovedali, že som zlá, načrtnem Vám moju predstavu." do ruky vzala čiernu fixku otáčajúc sa tvárou k bielej tabuly. „Toto," prstom ukázala na ucelený kruh „je Zem. A toto," okolie kruhu vyšrafovala „je vesmír. Zem pre mňa symbolizuje vedomie. Vidím, vnímam, môžem spoznávať všetko na vôkol. Vesmír je naopak nevedomím. Tajuplný, nikto nepozná jeho hranice, skutočnú silu, no i napriek tomu ovplyvňuje dianie na Zemi." v skratke im znázornila ako asi môžu ich práce vyzerať. Nechcela od nich nič zložité len zapojiť svoju fantáziu a prepojiť ju s teoretickými poznatkami.

Max ju po celých štyridsaťpäť minút pozorne sledoval. Bol ňou fascinovaný, fascinovaný tým s akou jednoduchosťou dokázala podávať tak zložité fakty. Už chápal prečo tak veľmi milovala svoju prácu, bola pre ňu ako stvorená. Tak ako on bol stvorený k tomu aby jazdil a vyhrával, ona bola stvorená k tomu aby pomáhala, vzdelávala a odovzdala tomuto svetu pamätné hodnoty.