Shiver | M.V.

Extramarital affair & early childhood skeletons

Lodewiijk Visser bol mužom mnohá tvári. Figuroval ako vlastník viacerých holdingových spoločností sídliacich po celom svete. Úspech a moc boli dve slová, ktoré sa tiahli so všetkým k čomu pridal svoju ruku. V profesnom živote vystupoval ako chladný, odmeraný profesionál bez štipky súcitu či zľutovania. Práca bola pre neho vždy prvoradá. Veľa cestoval, viac sa zdržiaval v zahraničí ako v Holandsku. Nerobilo mu problém dlho do noci sedieť v kancelárií, popíjať kubánsky rum a sledovať pohyb akcií na trhu. Dokonca ani vtedy, keď ho doma, vo veľkom rozľahlom sídle na okraji Leidenu, čakala jeho manželka s dvoma malými deťmi. Svoje deti viedol výchovou zakladajúcou si na tom, že dobre vzdelanie a úspech idú vždy ruka v ruke. Bol nekompromisný, to čo povedal on platilo vždy nech sa dialo čokoľvek.

„Tak už mi konečne niekto odpovie?" dožadovala sa svojej odpovede čiernovláska.

Madison si ju pozorne prezrela. Dlhé, rovné, havranie vlasy, úzke pery obkreslené a vyplnené krvavo červenou ceruzkou, šedé mačacie oči. Odhadom mohla mať niečo málo po štyridsiatke. Dokonale v ten moment vytesnila zo svojej mysle nie len Maxa stojaceho po jej boku, či jej otca sediaceho za stolom, podarilo sa jej odignorovať všetkých hostí a ruch rozlievajúci sa monackým podnikom. Jediné, čo ju zaujímalo bola žena, na ktorú upierala svoje oči. „Kto to je?", „Čo tu robí s ockom?", „Kde je mama?" to všetko boli otázky, ktoré jej v hlave blikali veľkými červenými písmenami.

„Vera," napomenul ju Lodewiijk snažiac sa predísť hocakému škandálu, no bolo príliš neskoro.

„Žiadna Vera! Kto je to vychrtlé dievčisko a prečo ju oslovuješ miláčik?" opovrhnutie s akým rozprávala o Madison sa nedalo prehliadnuť.

Pri slove miláčik sa Max strhol, žena s mužom boli pre neho cudzinci a celá situácia mu nedávala zmysel.

Lodewiijk mlčal. Nečakal, že sa jeho dva životy niekedy stretnú, nehovoriac o tom, že sa stretli práve v Monaku.

„To vychrtlé dievčisko má svoje meno. Volám sa Madison Ann." razantným hlasom prehovorila tmavovláska dbajúc na vyznenie svojho celého mena. Nepáčil sa jej tón s akým sa s ňou Vera rozprávala. I napriek tomu, že nevedela kým je, zaslúžila si rešpekt a úctu ako každý iný cudzí človek.

„Absolútne ma nezaujíma ako sa voláš, drahá!" Vera pripomínala Madison slizkého, syčiaceho hada. Čiernovláska presmerovala svoj pohľad na neustále mlčiaceho Lodewiijka: „Môžeš mi konečne vysvetliť kto je to dievčisko a netvrď mi, že to nikto nie je. Dúfam, že to nie je žiadna malá pobehlica, s ktorou sa ťaháš, keď si odcestovaný mimo Ruska."

„Pozor na jazyk!" k slovu sa konečne dostal i Max, ktorý do onoho momentu bol len tichým pozorovateľom a podporou pre svoju priateľku. Očami prepaľoval čiernovlásku snažiac sa udržať čo najdlhšie v pokoji.

Pohľad, ktorý mala Vera zabodnutý v Madison presmerovala na mladého Holanďana: „A ty si akože kto fešáčik, že mi hovoríš, čo mám robiť?"

Lodewiijk konečne prelomil svoju mlčanlivosť odpovedajúc tak na otázku svojej partnerky: „Max Verstappen, jazdec formuly jeden." z pohľadu akým hľadel na mladého jazdca, Maxovi po chrbte behal mráz. Cítil sa nepríjemne. Lodewiijk nechápal, čo jeho dcéra robila v Monaku a vonkoncom nechápal tomu prečo jej spoločnosť robil jeden z jazdcov RedBullu.

„Myslel som si, že si u seba v Leidene. Môžeš mi vysvetliť, čo robíš v Monaku?" ak niečo išlo Lodewiijkovi Visserovi, bolo to jednoznačne odvracanie pozornosti od problémov.

„Ja ti mám niečo vysvetľovať?" posmešne vyprskla Madison smerom na svojho otca.

„Zváž tón s akým sa rozprávaš so svojím otcom Madison." upozornil ju Lodewiijk. Jeho hlas znel ľadovo, ako keby v ňom nebol ani malý náznak akejkoľvek emócie.