Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 1

,,Bia, vstávaj! O chvíľu odchádzame." Ale nie! Ako ja neznášam skoré vstávanie, pomyslela som si. Pootvorila som unavené oči a pozrela na displej mobilu. Pol piatej. Ups! Mám asi tak desať až pätnásť minút. Rýchlo som vstala z postele a vybrala sa do kúpeľne dať sa ako tak do poriadku. Potom som rýchlo na seba navliekla pohodlné oblečenie pozostávajúce z teplákov, crop topu a mikiny, a bleskurýchle som aj s mojim lodným kufrom bežala na chodbu. Tam ma už čakali rodičia aj s bratom.

,,No, už sme mysleli, že pôjdeme sami." Povedala mama.

,,Ale prosím ťa, dobre vieš, že ona by si predsa príležitosť vidieť našu reprezentáciu na Olympijských hrách nenechala ujsť. Že Bia?" s úsmevom som prikývla.

,,Aj tak nechápem, čo vás na tom športe baví. Veď je to len banda pľuvajúcich a nadávajúcich spotených chlapov na korčuliach naháňajúcich sa za pukom. Marek, rozumiem, že máš takéto veci rád, ale ty Bia? To som nikdy nepochopila. To sú tí hokejisti tak pekní či čo?" niekedy mi moja macocha fakt liezla krkom. Nahnevane som na ňu zazrela a odpovedala som: ,,Nie, moja drahá. Hokej je niečo, čo mám rada už odmala. Znamená pre mňa veľa, mám vďaka nemu obrovské množstvo krásnych spomienok na detstvo. Ale tomu ty nemôžeš rozumieť."

,,Keby si ho aspoň vedela hrať" zamrmlala si popod nos mysliac si, že som to nepočula.

,,Láska, ale to by už stačilo! Nekazme si výlet, keď ešte ani nezačal. Poď Patrik, ideme na letisko. Máme pár minút." Vzali sme si svoje kufre a nastúpili do auta. Počas celých pätnásť minút cesty na letisko sme boli ticho. Dokonca aj malý Patrik ani necekol. Podivuhodné v našej rodine.

Na letisku bolo neskutočne veľa ľudí. Teda na to, že ešte stále je pandémia.

,,Vážení cestujúci, oznamujeme vám, že let Viedeň – Peking sa presúva o pätnásť minút. Odchod lietadla bude o 5:30. Ďakujeme za pozornosť."

,,To nemyslia vážne? Bože veď je tak skoro ráno. Mala som ísť spať skôr."

,,To je v pohode, láska. Veď sa oneskoril len o pár minút. Pospi si mne na ramene." Povedal otec a milovaná macoška si ľahla s blaženým výrazom na tvári na jeho rameno. Prevrátila som očami a povedala som: ,,Idem si rýchlo kúpiť nejakú kávu a niečo na jedenie."

,,Aj mne kávu." Povedal braček.

,,Ale no tak, Patrik. Na kávu si ešte malý. Kúp mu prosím ťa nejaký džús a mne vodu." Vybrala som sa do letiskového bufetu. Na to, koľko ľudí sa tu nachádzalo, nebol vôbec plný. Poobzerala som sa a hneď som aj pochopila prečo. S tých cien sa mi až zakrútila hlava. No čo sa dá robiť. Zaplatila som a s ťažkým srdcom kvôli mojej o niekoľko eur ľahšej peňaženke som sa vybrala za rodinou.

Keď už som sedela na svojom mieste pri okne, začala som si uvedomovať vážnosť situácie. My letíme do Pekingu. Na Olympijské hry. Kvôli hokeju. Po tom som vždy túžila. Ísť na zápas počas Olympijských hier. Nad tým, že o niekoľko hodín sa môj sen stane skutočnosťou som sa musela len pousmiať. Som zvedavá, aké výkony predvedú chalani. Pred odchodom som si naštudovala, aké máme tento rok šance a musím uznať, že to vyzerá fakt nádejne. Máme niekoľko mladých posíl do tímu, čo nám určite len prospeje. S touto myšlienkou som pomaličky zaspala. 

Prvá časť je na svete. Inak, chcela som vám oznámiť, že príbeh budem písať  v takých kratších kapitolách, keďže mne osobne sa lepšie čítajú, ale ak by ste chceli dlhšie, v pohode napíšte koment a ja sa prispôsobím.