Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 9

,,Preboha, čo sa ti stalo?" spýtal sa zjavne vystrašený Juro, ktorý mi zároveň aj pomáhal vstať na nohy. Za ten čas, čo som tam sedela mi dosť stŕpli, čiže postaviť sa mi robilo pekný problém.

,,Andrea." 

,,Čože?"

,,Andrea, moja nevlastná matka. Chová sa ku mne strašne zle, povedala mi hrozné veci..." Juraj ma bez váhania objal a ja som mu objatie tentokrát opätovala. Bol to príjemný pocit, ktorý ale zničili moje obavy. Pripadala som si ako pick me girl a dúfala som, že ma tak nevníma. Dostala som sa z pevného objatia tohto obra.                                                                                                                            ,,Mohli by sa ísť prejsť. Aspoň prestaneš myslieť na Andreu." Prikývla som a vzala som zo zeme pohodený ruksak. Juro sa dotkol mojej ruky, na čo som sa odtiahla. Nechcela som si nič namýšľať, no správa sa ku mne až príliš milo. Nie že by mi to nelichotilo, ale nechcem si s ním nič začínať. Aj keď mi pravdepodobne pomáha len preto, že mu je mojej maličkosti ľúto. 

,,To miesto, čo som ti chcel ukázať je na streche, ale neboj sa. Je krytá. Často si tam teraz chodievam prečistiť hlavu, vieš pred tréningami." Vstúpili sme do výťahu, ktorý nás odviezol na posledné poschodie hotela. Ďalej sme šli pešo. Prešli sme niekoľko schodov a vošli do obrovskej krytej miestnosti s výhľadom na celé mesto. Bola to nádhera. Prečo som sa o tomto nedozvedela skôr. Mala som si predsa len prečítať celý web tohto hotelu.

,,Je to nádherné." Naokolo bolo niekoľko zamilovaných párov a potom tu boli samotári, ktorí asi nemali nič na práci, a tak prišli len relaxovať. Aj napriek tomu, že vonku zúrila zima a bolo poludnie, výhľad bol celkom dobrý.

,,Večer to tu je krajšie." Posadila som sa na pohovku. Juro si sadol vedľa mňa.

,,Si pripravený na zajtrajšok?" spýtala som sa otázku, na ktorú odpoveď ma zaujímala dnes od už rána. Ja som z toho mala nervy, nie ešte on.

,,Ani neviem, uvidím až keď začneme hrať, či som pripravený. Ale chalani trénovali dosť, tak myslím, že máme veľké šance vyhrať."

,,Ani nevieš, ako sa teším na ten zápas."

,,Dúfam, že ťa uvidím povzbudzovať."

,,To si píš! Ja tam nebudem len tak sedieť." Obaja sme sa spolu zasmiali.

,,Odkiaľ si zo Slovenska?"

,,Košice." odpovedala som.

,,To nemyslíš vážne? Ako to, že sme sa nikdy nestretli?"

,,Ja ani neviem...celkom veľké mesto, teda veľa ľudí..."

,,Ale ty si vedela, že odtiaľ pochádzam. A nič si nepovedala."

,,Nikdy si sa nespýtal." opäť sme sa zasmiali. Všetky negatívne myšlienky zmizli ako mávnutím čarovného prútika. Jeho prítomnosť ma vrátila späť na zem.

,,Vieš ako som ti hovoril, že tu je celkom nuda...," prikývla som, ,,s tebou nie je až taká nuda."

,,AŽ taká nuda?" urazila som sa.

,,Ale no tak, vieš ako to myslím." Viem, neviem??? Nenápadne som prikývla. Pomaly sa ku mne začal približovať a mne bolo hneď jasné, čo sa deje. Naše tváre boli od seba len asi centimeter, keď u mňa zvíťazil zdravý rozum a ustúpila som.

,,Nie!"

,,Čo? Čo sa deje? Prepáč...ja som myslel. Bože Bia, fakt prepáč!" ospravedlňoval sa a mne to začalo byť trochu ľúto.

,,To je v poriadku."

,,Vážne?"

,,Áno." uistila som ho. To bol však zlý nápad, pretože sa ku mne začal opäť približovať. 

,,Tak som to nemyslela. Čo sa to s tebou deje?" povedala som otláčajúc ho od seba.

,,Ja som idiot, prepáč mi to! To budú tie nervy, zajtra bude náročný deň..." 

Prerušila som ho: ,,Nič sa nedeje."

,,Naozaj nič?" výraz jeho tváre zostal akýsi smutnejší. Pokrútila som hlavou. Vstal z miesta a povedal: ,,Ja už budem musieť ísť. O chvíľu máme posledný tréning a stretnutie, nechcem meškať. Ahoj!"

,,Tak teda, maj sa!" zrejme ma ani nepočul, pretože sa tak trochu ponáhľal. Ach, čo som to urobila a čo to do neho vošlo? Veď sa poznáme len asi dva dni...

Ale čo sa vlastne deje so mnou? A čo keď sa poznáme len dva dni? Niečo na ňom je, niečo čo ma láka a priťahuje. A nie je to len to, že hrá hokej. Tak prečo som sa sakra odtiahla. Pár milimetrov, naše pery by sa spojili a ja by som aspoň prišla na to, prečo som s ním tak rada. Bolo by to buď sklamanie alebo...alebo čo? Je len jeden spôsob, ako to môžem zistiť.