Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 10

Mám ísť za ním? Alebo mu radšej napíšem? Nie, to ma môže odignorovať. Ja som krava! Rozbehla som sa k najbližšiemu výťahu. Stlačila som tlačidlo a zvolila číslo poschodia. O chvíľu som stála na chodbe, kde mal náš tím izby. Ale kde je tá jeho? 

,,Miss, what are doing here?" otočila som sa a za mnou stál Samuel Kňažko. Hneď som ho spoznala. 

,,Ja...ja som prišla za jedným z vašich spoluhráčov."

,,Vy ste fanynka? A zo Slovenska? A za kým ste prišla?"

,,Za Jurajom."

,,A vie o tom, že ho hľadáte?"

,,To možno vie a možno nie, viete došlo medzi nami k takému nedorozumeniu...Ja súrne potrebujem vedieť, kde je jeho izba."

,,Pozrite, je to môj kamarát a spoluhráč. Poznám ho veľmi dobre. Ak s vami bude chcieť hovoriť, príde."

,,Ale ja sa mu musím niečo povedať," už som začínala byť zúfalá, ,,Ja mu neprezradím, že vy ste mi povedali, kde je."

,,Vieš čo, skús mu napísať a uvidíš."

,,Aspoň mu povedzte, že ho hľadala Bia."

,,Bia, tak to ty!" 

,,Čože?"

,,Ale nič." povedal a odišiel. Zostala som tam stáť sama, no ja sa tak ľahko nevzdám. Počkala som, kým zašiel do svojej izby a potom som sa porozhliadla, či ma nikto nevidí. Bolo tam veľa izieb, nemala som šancu prísť na to, ktorá je Jurova. No za pokus to stálo. Zaklopala som na prvé dvere. Nikto neotváral. Priložila som ucho ku dverám. Ticho. Zrejme tam nikto nie je. Druhé dvere. Nič. Zaklopala som na tretie a tie sa otvorili. Otvorila nejaká vysoká blondínka.

,,Sorry, my bad!" ospravedlnila som sa. Toto nemá cenu. 

Som na chodbe. Prosím, vyjdi von. Musím s tebou hovoriť. Napísala som mu. Chvíľu som hľadela na displej telefónu dúfajúc, že správu aspoň otvorí. Ubehla minúta, päť...stále nič. Tak teraz som si to posrala. Vtom sa otvorili dvere na konci chodby. Stál v nich Juraj a ja som sa v momente rozbehla k nemu. Keď ma ale uvidel, automaticky dvere zatvoril. ČO SA TO S NÍM DEJE? No tak! Veď som neurobila nič také zlé. Zaklopala som mu na dvere.

,,No tak! Videla som ťa. Musím s tebou hovoriť. Je to dôležité." otvoril dvere.

,,Myslel som, že si robíš srandu. S tou správou." 

,,Jaaa?? Nikdy." Zasmial sa. To je dobré znamenie.

,,Poď dnu." 

,,Môžem?" A to sa načo pýtaš?? Veď ťa pozval dnu. V hlave som sa prepleskla. Zavrel za mnou dvere a ja som zrazu akosi znervóznela.

,,Písala som ti, pretože...pretože ti chcem niečo povedať." Prikývol na znak, aby som pokračovala.

,,Vieš to, čo sa stalo predtým než si odišiel. Ja...prepáč. Ono sa to ťažko hovorí."

,,Bia, to je v pohode. My sme v pohode. Ja som si len myslel, že..."

,,Áno, ja viem, čo si si asi myslel. A máš pravdu. Ja som si len neni istá, čo sa to deje."

,,Ani ja." Prišla som k nemu bližšie a chytila som ho za ruky. Neodtiahol sa, ale sa začal ku mne približovať. Tentokrát som sa ale neodtiahla. Naše pery sa spojili v nádherný ľahký bozk. To, čo som cítila bol neskutočný pocit. Aj keď som bola na pochybách, či cítim to, čo si myslím ku chalanovi, ktorého poznám pár dní a sotva o ňom niečo viem...Ten moment bol neopísateľne úžasný. 

,,Wau!" Ups!! To som nechcela povedať nahlas. Usmial sa na mňa a ja som mala pocit, že je všetko tak ako má byť. Pozerali sme jeden druhému do očí. Chcela som sa jeho pohľade utopiť. Potom však prehovoril: ,,Bia, ako chceš aby to medzi nami pokračovalo?" 

,,Ja neviem. Ja nemám ani potuchy, čo sa to deje."

,,Sme na tom rovnako. Viem, že sa poznáme len chvíľu, ale chcem, aby si vedela, že za ten čas mi na tebe začalo veľmi záležať. A ak chceš, mohli by sme niekam spolu ísť. Oficiálne." To bolo zlaté.

,,Takže ma pozývaš na rande?" spýtala som sa podpichovačne. Očervenal, ale prikývol. 

,,Ak budeš súhlasiť."

,,Súhlasím." Iná odpoveď neprichádzala do úvahy. S radosťou ma objal. Ja som vtom pochopila, ako sa asi cíti malý pes, keď ho objíma človek. 

,,Stačí, lebo sa rozpadnem." zakričala som a hneď ma pustil.

,,Prepáč."

,,Nemôžem si zvyknúť na náš výškový rozdiel."

,,To neriešim." 

,,Môžem ti niečo povedať?" Musím mu položiť tú otázku. Dúfam, že si to nevezme zle: ,,Mohli by sme toto celé nechať v tajnosti? Aspoň zatiaľ."

,,Ja som sa ťa vlastne chcel spýtať to isté."

,,Super!"

,,Super!"

,,Ty ma napodobňuješ?" 

,,Áno?" Ja z neho nemôžem.

,,Dve minúty na trestnej." Mykol plecami. Okej teda! Pobozkala som ho. On mi bozk opätoval, ale o niečo vášnivejšie než predtým. Mala som kopu pochybností a otázok, no aj tak som si priala, aby sme tak zostali v tomto okamžiku navždy.