Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 2

Vystúpili sme z lietadla a na letisku nás už čakal otcov najlepší kamarát Michal, ktorý bol zároveň aj kamarátom Patrika Rybára, nášho súčasného brankára. Otec sa s Patrikom osobne nestretol, ale Michal vravel, že ich v najbližšej dobe zoznámi, keď už je taký veľký fanúšik.

,,Hej a čo ja? Aj ja milujem hokej." Ohlásila som sa.

,,No to je pravda. Spoločne fandíme Slovensku už od jej piatich rokov, že?"

,,Dobre. Si teda ale jedno z mála dievčat, ktoré má rado hokej kvôli hokeju. Ako by povedal Juro, skalné fanúšičky majú hokejistov radšej kvôli ich výzoru, nie hre."

,,Tak tomu verím." Zasmiala som a nastúpila som do auta. Moje myšlienky sa točili len okolo toho, že už čoskoro možno spoznám nášho brankára.

Po chvíli sme už dorazili do hotela, kde mali byť ubytovaní aj chalani z reprezentácie. Som hrdá na Michala a jeho schopnosti vybaviť ten najlepší hotel. Prišla som na izbu, ktorú som mala počas nasledujúcich dní obývať sama. Nebola som z toho vôbec smutná. Radšej bývať sama než s tou vyperoxidovanou žirafou, ktorú musím proti svojej vôli nazývať matkou. Nechápem, čo na nej otec vidí. Potom čo sa rozišiel s mamkou mal na ženy fakt smolu, no oženil sa aj tak s tou najhoršou z nich.

Moja izba nebola tak veľká ako som očakávala, čo sa ani nečudujem. Hotel je sám o sebe obrovský, ale práve vďaka svojej výhodnej polohe je najlepšou možnosťou ubytovania pre fanúšikov olympijských hier, ale aj niektorých športovcov. Najlepšie izby sú zarezervované v priebehu pár sekúnd, takže Slováci ako my nemajú poriadne ani čas vytiahnúť kreditky z vrecka aby získali najlepšie ubytovanie. Vybalila som si svoj obrovský kufor s oblečením skutočne na každú príležitosť. Vtom mi zazvonil mobil.

,,Bia, poď dolu. Mohli by sme ísť trochu do mesta prejsť sa. Patrik sa už nevie dočkať."

,,Patrik, ktorý?"

,,Tvoj brat, samozrejme. A navyše som aj ja hladný." Nechcelo sa mi ísť do mesta. Chcela som si ľahnúť do postele. Vyzerá lákavo.

,,Oci, ja sa ale necítim dobre. Som akosi unavená a celkovo mi je trochu zle. Nemôžem zostať na izbe? Choďte prosím bezo mňa. Aj tak nie som hladná." Prekrížila som prsti v nádeji, že bude súhlasiť.

,,Fajn, ale zo spoločnej večere sa nevyvlečieš. Lebo ak sa o to pokúsiš, nebude prekvapenie." Na to slovo som hneď zareagovala: ,,ČO? Čo, aké prekvapenie?"

,,Nevyzvedaj, lebo vieš čo sa stane. Budeš skoro stará. Ahoj, musím ísť!"

,,Ahoj, bavte sa!" Úúú, prekvapenie. To znie dobre. Možno sa Michal dohodol s Patrikom, že sa stretneme. Hmm, to by nebolo zlé. Potom by som sa mohla stretnúť aj s ostatnými, jeden z nich by sa do mňa bezhlavo zamiloval, požiadal ma o ruku, mali by sme krásny dom, niekoľko psov a happy ever after. Bože, ale som naivná.

Prezliekla som sa do čistejšieho oblečenia a zrazu som si uvedomila, že nie som až tak unavená. Dobre, priznávam sa. Nebola som vôbec unavená. Nechcelo sa mi ísť s Andreou na obed. Neznášam spoločné raňajky, obedy, večere a všetko čo zahŕňa ju. Vždy ma musí poúčať o tom, že nemám jesť ako chlap. Si predsa mladá dáma, to sa nepatrí. Ale my žijeme predsa v dvadsiatom prvom storočí, ty krava.

Neviem, či už odišli. Preto som pomaly otvorila dvere a rozhliadla sa po chodbe. Mali sme izby hneď vedľa seba, tak nebolo ťažké zistiť, či tu ešte stále sú. Opatrne som podišla ku dverám ich izby a priložila ucho na dvere. Absolútne ticho. Super! Potichu som sa zasmiala a neviem, čo to do mňa vošlo, ale asi v zápale emócií, že si môžem robiť čo chcem som sa obrovskou rýchlosťou rozbehla po chodbe. Bežala som po dlhej chodbe, pre istotu som sa počas behu ale obzrela či predsa len neotvorili dvere izby, keď vtom som do niečoho strašne narazila. Spadla som sa zem.

,,Au, sorry." Ospravedlnila som sa vysokému chalanovi predo mnou.

,,No, I'm sorry. Are you okay?" spýtal sa ma s ustarosteným výrazom na tvári. Ani som sa na neho nedokázala pozrieť od hanby. Len som prikývla a ešte stále otrasená z nárazu som sa opäť rozbehla až ku výťahu.