Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 16

Môj hysterický záchvat pokračoval aj keď som vstúpila do mojej izby a narazila do Jurovej hrude. Uvedomila som si, že nemá na sebe tričko a že sa rukami dotýkam jeho nahej hrude. 

,,Čo sa stalo Bia?" spýtal sa skôr, než som stihla nejako zareagovať. 

,,Andrea je tehotná." povedala som a plakala som ďalej. Potrebovala som to zo seba dostať a zároveň si aj priznať jednu vec. Nenávidím ju! Jurko ma pevne objal a utišoval. Nikdy som nechcela, aby ma takto videl. Nechcela som byť ten typ, čo plače každému na ramene. Avšak nech som sa snažila akokoľvek, vždy sa našla situácia, v ktorej som sa pred ním ocitla bezbranná. A to ma sralo. Prestala som plakať. Pozrela som sa na neho a prehovorila som: ,,Prečo si tu so mnou? Mohol si sa ísť baviť s chalanmi."

,,Veď vieš, že ani nemôžeme poriadne vyjsť z hotela. A s tebou mi je dobre." To zahreje pri srdiečku. A v tom momente som vedela, čo chcem. Sadla som si na neho obkročmo a začala som ho bozkávať. Najskôr jemne, ako po prvýkrát. Nechcela som to unáhliť. Bozky mi s vášňou opätoval. Ruky som si dala do jeho vlasov a každým ďalším bozkom som ich viac a viac rozstrapatila. Pomaly som prešla z vlasov k jeho hrudi. Jeho ruky putovali sem a tam po mojom páse, ale nezašli na žiadne miesta, na ktorých som ich netrpezlivo očakávala. Dotýkala som sa jeho hrude a potom som ho zrazu zhodila na posteľ tak, aby som bola na ňom. Bozkávali sme sa tak vášnivo, ako nikdy predtým. Moje dotyky začínali byť naliehavejšie a on si to aj uvedomoval. Náhle ma prestal bozkávať.

,,Bia, toto nemôžeme." Prekukol ma. Samozrejme. Ako som mohla byť tak naivná? Využiť slabú chvíľku? Čo si o mne asi teraz myslí? V hlave som si dala niekoľko faciek.

,,Prepáč, nechala som sa uniesť." 

,,Ja viem, ja tiež. Len si myslím, že je na to ešte skoro."

,,Jasné, len som mala slabšiu chvíľku." priznala som sa a čakala som na jeho odpoveď. 

,,Chápem, tiež ich mávam." Čože? Ako to myslí. Bola som zvedavá, no nechcela som situáciu nijako viac hrotiť. Ľahla som si na chrbát a v tom mi niečo napadlo.

,,Čo keby sme si spravili fotky?"

,,Aké fotky?"

,,No selfie s mobilom predsa. Na pamiatku."

,,Ja nie som veľmi na takéto veci." zamračil sa.

,,Noo, urob to pre mňa."

,,Som hladný."

,,To bolo pekne odveci. Niežeby mi bolo jedno, že potrebuješ doplniť energiu, ale aspoň jednu fotkuu..." prosila som.

,,Musel som sa o to pokúsiť. No dobre teda, jednu fotku." Usmiala som sa a pobozkala som ho na líce. Vzala som mobil, otvorila fotoaparát a obaja sme sa usmiali na kameru. Bol taký roztomilý. Klikala som na malú bielu guličku na displeji. Zároveň sme menili pózy. Na jednej som ho pobozkala na líce, na druhej on mňa. Dokonca sme si spravili jednu, kde sa bozkávame na pery. Všetky boli dokonalé.

,,No vidíš, ani to nebolelo." potľapkala som ho po pleci. 

,,To ale nemení nič na tom, že som stále hladný."

,,Tak sa choď najesť." povedala som mu stále prezerajúc si fotografie.

,,A sám?"

,,Chceš, aby som išla s tebou?" 

,,Mohli by sme to brať ako rande, ak chceš." To mi fakt lichotilo.

,,Tak to tak budeme brať."

,,Okej, ja sa idem hore prezliecť a prídem kedy?"

,,O pol hodinku?"

,,Dobre." pobozkal ma, obliekol si tričko a opatrne vyšiel z mojej izby. 

Bolo to zvláštne, ale vďaka nemu som akosi dokázala zabudnúť na to, čo sa udialo pred niekoľkými minútami. Teda nie zabudnúť, len potlačiť tie hnusné pocity. Neviem, ako to robí, no on dokáže vo mne vyvolať to, čo som nikdy predtým necítila. Poznáme sa iba pár dní, ale príde mi to ako večnosť. Ja viem, to znie ako filmové klišé, no nie je. Tento talentovaný hokejista mi načisto pobláznil hlavu a nedokážem sa tomu brániť. A vlastne ani nechcem.