Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 6

V hotelovej reštaurácii bolo len pár ľudí, čo dávalo zmysel, keďže väčšina si užívala podvečer v meste alebo bolo pre nich proste na večeru ešte skoro. Usadili sme sa k jednému zo štvormiestnych stolov pri okne. Bol odtiaľ vskutku úžasný výhľad. Pri výbere sme boli obaja pomerne rozhodní. Vybrali sme si jedlo, ktoré mám čo najviac pripomínalo našu domácu kuchyňu a potom sme už len čakali, kedy nám ho prinesú. 

,,A zase ty!" Toto už nemôže byť hádam pravda.

,,Áno ja. Sleduješ ma alebo čo si mám myslieť?" Ha, to ti vraciam!

,,To by som si mohol myslieť aj ja."

,,Nemal si byť náhodou na tréningu?"

,,Mal, ale Craig sa rozhodol nás rozdeliť na dve skupiny. Ja mám nakoniec tréning až zajtra ráno. Môžem si prisadnúť?"

,,Nechceš sa najesť s chalanmi?" 

,,Oni sa už boli najesť. Ja som sa zdržal. Nečakali na mňa." Ale ale, to sú ale parchanti, haha! No čo mám robiť? Hádam ho tam nenechám sedieť samého.

,,Kto si?" spýtal sa nahnevane Patrik, ktorý začal venovať pozornosť tomu, čo sa deje až keď si Juro prisadol. Dovtedy bol zaujímavejší Candy Crush.

,,To je Juraj, bude Slovensko reprezentovať. Uvidíme ho hrať pozajtra." povedala som Patrikovi.

,,Teší ma! Ako sa voláš?"

,,Paťko." 

,,Teší ma ešte raz, Paťko. Aj ja poznám Paťka. Hrá s nami, je náš brankár. Máš aj ty rád hokej?"

,,Neviem." mykol plecami, na čo som sa tak trochu pousmiala. Mám zlatého brata, nevadí, že nemá rád hokej.

,,Čo máš s mojou sestrou?" pokračoval Patrik a ja som na neho len vyvalila oči. Juro ostal červený až za ušami, tak som musela rýchlo zakročiť: ,,Nič, nič...je to môj a ockov kamarát."

,,Presne tak, no ja ale môžem ísť k vedľajšiemu stolu. Nechcem tu spôsobovať ďalšie nedorozumenia a tak..." 

,,Nie, to je v pohode. Patrik takto reaguje na každého, koho nepozná, že? Proste sa pýta hlúpe otázky." Pozrela som na neho, no už sa znovu venoval mobilu.

,,Kde je tvoj ocino?"

,,Vraj vo wellness s Andreou. Nechcelo sa nám na nich čakať, tak preto sme tu."

,,Aha." Prečo sa mi s ním tak ťažko komunikuje? Ani neviem, čo sa ho mám spýtať.

,,Ako si sa dnes mal?"

,,No bol to náročný deň teraz pred zápasom, ale tak baví ma to, čiže dobre." 

,,Dúfam, že trénujete tvrdo. Musíte im nakopať rite. Tento rok chcem vidieť, že získate medailu."

,,To si píš! Sľubujem ti, že vyhráme."

,,Takže sľubuješ, aha! Ale nech to je zlato."

,,To nezaručujem. Budem rád za každú medailu."

,,Aj to je pravda."

,,A ako si sa mala ty?"

,,No super, veď som stretla slovenskú hokejovú reprezentáciu. Niektorí by pre to vraždili." Spoločne sme na tom zasmiali, no zrazu nastalo to zvláštne nepríjemné dlhé ticho. Pozreli sme sa jeden na druhého. Chvíľku sme tak zotrvali. Bol to divný pocit, ktorý ale prerušila čašníčka s jedlom. Hneď som sa spamätala a začala som sústreďovať všetky zmysly na tanier predo mnou. Voňalo to úžasne.

,,Dobrú chuť!" povedali sme si navzájom.