Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 14

Až keď sme prišli na hotel, uvedomila som si ako veľmi ma sledovanie zápasu unavilo. Neviem si ani nepredstaviť, a vlastne ani nechcem, ako asi sa cítia chalani. Dala som si dobrú horúcu sprchu a prezliekla som sa do pyžama. Bolo niečo okolo deviatej, keď som si spomenula, čo som povedala Jurovi predtým, než som odišla. Áno, že má prísť ku mne. O desiatej, prosím pekne! A ja krava som skoro zabudla. Nemala som s ním nič nekalé v pláne, to nie. Chcela som si s ním len sadnúť a porozprávať sa dobre. Nuž keď nad tým teraz tak rozmýšľam, neviem či som urobila správne. Som celkom unavená a je mi jasné, že i on. Neprekvapilo by ma teda, keby neprišiel.

,,Ahoj!" Je normálny??

,,Tak si predsa len prišiel. Nemusel si. Vieš, únava po zápase..."

,,Nie, v pohode. Chcel som prísť." Vyzeral fakt unavene. Skleslý výraz v tvári a rozstrapatené vlasy mu dávali vzhľad chalana, ktorý mal ťažký piatok, ale v Jurovom prípade to bol ťažký hokejový zápas.

,,Poď ďalej." Zabuchla som dvere a on ma zatiaľ zozadu objal. Jemne mi odhrnul vlasy a pobozkal krk. Prstami mi začal prechádzal po predlaktí.

,,Nerob! To šteklí." Vážne to šteklilo!

,,Aleee, nevedel som, že si šteklivá. Teraz keď to viem..." začal ma štekliť na brucho, chrbát,...všade.

,,Prestaň!" Snažila som sa ho zastaviť no on, obrovský obor, sa nedal. Kde berie tú energiu? 

,,Juraj!! Prestaň! Oco má vedľa izbu." dostala som zo seba pomedzi smiech. Kúzelná veta pomohla, pretože ma automaticky prestal štekliť. Ľahol si na chrbát a začal hľadieť na strop. Ja som sa prevalila na bok a začala som ho pozorovať. Nechcela som si to veľmi priznať, no páčil sa mi. Nie je to ten typický chalan zo školy. Je na ňom niečo viac, na čo som stále neprišla. Takisto sa mi páčili jeho rysy, vlasy a postava, ale najviac ma asi priťahoval jeho úsmev. Viem, divné, ale je to tak. 

,,Čo na mňa čumíš?" spýtal sa stále hľadiac hore. 

,,Na čo mám potom oči?" Pretočil sa na bok a napodobnil ma. Začal ma prenikavo pozorovať a ja som proste musela uhnúť pohľadom.

,,No vidíš. Nie je to tak príjemné."

,,Ale je to romantické." Nedala som sa odbiť.

,,Možno trochu." Ach, zas ten jeho úsmev. Chytil ma za ruku a priblížil sa ku mne. Nechala som ho, aby ma pobozkal. Najprv jemne, ako prvýkrát, potom vášnivejšie a s väčšou istotou. Strávili sme takto niekoľko minút. Až keď sme ani jeden pomaly nevedeli ako dýchať, odtrhli sme sa od seba. 

,,Som rád, že si mi povedala, aby som prišiel."

,,Ale ja nie, pretože som ťa nemohla ignorovať."

,,Takže som až tak neodolateľný." 

,,Nie, máš len veľké ego."

,,A vieš, čo je ešte väčšie?" prosím nepovedz nejakú blbosť, nechcem, aby si bol ako ostatní chalani, ,,To, ako mi na tebe záleží." Fu, to mi odľahlo! Počkať...

,,Aha, takže dnes si stavil na romantiku..." trošku som ho podpichla.

,,Ach, Bia. Ty musíš pokaziť každý pekný moment."

,,Prepáč!" Obaja sme sa zasmiali.

Neskôr večer sme sa rozhodli pustiť si Criminal Minds. Presne tak, môj geniálny nápad. Ľahol si ku mne do postele a v spoločnom objatí v sme zaspali ešte predtým než sa zistilo, kto bol v tej epizóde vrah.