Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 7

,,Čo máš v pláne na večer?" spýtal sa ma Juro po večeri.

,,No ja úprimne ani neviem. Možno si pustím nejaký film alebo budem na Tiktoku. Ty?"

,,Ono sa to nezdá, ale je tu celkom nuda."

,,To teda."

,,Možno si s chalanmi niečo zahráme." Cŕŕŕn! zazvonil mi mobil.

,,Prosím?"

,,Bia, kde ste? Hľadám vás všade."

,,Prepáč mi, sme v reštaurácii. Ja len že vy ste neboli na izbe, Patrik tam bol sám, tak som nechcela čakať..."

,,To je v poriadku," prerušil ma otec, ,,len sa netúlajte dlho po hoteli."

,,Dobre, ahoj zatiaľ." Zložila som a hneď som si všimla Jura, ako sa na mňa zvláštne díva.

,,Čo je?" spýtala som sa trochu ostrejším tónom. Nemám totiž rada, keď sa na mňa niekto takto pozerá.

,,Nič, nič...To bol tvoj otec?," prikývla som, ,,Vyzerá milý."

,,On je, len vieš...odkedy je s Andreou, trochu sa zmenil."

,,Trávi s vami menej času, či ako?"

,,Aj to, ale príde mi aj, že na neho nemá celkom dobrý vplyv."

,,Som unavený." ozval sa len tak Patrik.

,,No, to asi znamená, že my pomaly pôjdeme."

,,Fajn, ďakujem, že ste ma nenechali večerať samého. Tešilo ma, Patrik." Brat nič neodpovedal. Ako vždy.

,,Tak teda skorú dobrú noc!"

,,Dobrú skorú aj tebe, Bia! Uvidíme sa." Postavil sa zo stoličky a jemne ma objal. Niečo také som nečakala, tak som mu objatie neopätovala, čo ho asi ani trochu neprekvapilo, pretože hneď na to sa vybral k výťahu, ktorý smeroval na poschodie nad nami. 

,,Poď Patrik, ideme." povedala som a aj my sme sa vybrali k druhému výťahu. Únava už začala dostávať aj mňa, no aj napriek tomu moje myšlienky stále skĺzali k tomu, čo sa stalo pred chvíľou. Je celkom milý až je to podozrivé. Ale nemusel ma objať. Kámo, stále všade zúri Covid! Čo ak ho mám? Počkať...to dúfam, že nie. Pokrútila som hlavou, aby som zahnala tieto šialené myšlienky, no aj aby som sa trochu prebudila. Je fakt ešte málo hodín a ja nechodím spať skoro. Dnešok bol však veľmi náročný a celý ten časový posun tiež neprispieva tomu, aby som mala dostatok energie na to, aby som bola hore celý večer. 

Vyšli sme z výťahu a vybrali sme sa každý do svojej izby. 

,,Paťko, dobrú noc!"

,,Je fajn."

,,Čože?"

,,Ten chalan, je fajn."

,,Aha, no možno budete kamoši." 

,,Nebudeme. Dobrú noc!" Než som stihla zareagovať, vošiel do izby a zabuchol mi pred nosom dvere. Ten chlapec ma neprestáva prekvapovať. Na svoj vek sa správa dosť vyspelo. Ale prečo povedal, že nebudú kamoši? To je jedno!

Otvorila som dvere svojej izby a na mojej posteli ma čakala malá darčeková taška. Wtf? Čo to je? Pozrela som sa dovnútra, kde sa nachádzala malá krabička a na nej bol položený lístok:

Prepáč za dnešok! Museli sme s Andreou riešiť niečo dôležité. Neskôr ti to vysvetlím.

Oco

Čo také dôležité mohli riešiť? Saunu? Vírivku? Masáže? Otvorila som krabičku, kde sa nachádzal náramok s malým strieborným príveskom hokejistu. Jéj, to zlaté! Ok oci, odpustené. Hotovo! Potom som sa vybrala do kúpeľne. Po dobrej horúcej sprche som sa prezliekla do dlhého trička a krátkych pyžamových nohavíc a zapla som telku. Rozhodla som sa, že si náramok pripnem na ruku. Je fakt úchvatný. Musím sa ho spýtať, kde ho zohnal. 

V telke bežal akýsi miestny sitkom. Rozumela som akurát tak veľké...ale nevadilo mi to. Ležala som v posteli a premýšľala nad dneškom. Bol to ale dlhý a únavný deň, tak netrvalo dlho a moje viečka sa pomaly začali zatvárať. O chvíľu som už upadla do príjemného a vytúženého spánku.

Ahojte, ďakujem za toľko čítaní! Vôbec som také číslo nečakala. Každopádne, som rada, že sa vám príbeh páči.

Čo sa týka vydávania nových častí, budem sa snažiť pravidelne vydávať 1 - 2 ČASTI DENNE, niekedy možno aj 3. Väčšinou budú vychádzať večer alebo v noci. 

Ešte raz teda ďakujem!!! <3