Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 8

Večer som si nenastavila budík a tak som sa zobudila až pred jedenástou. Predtým než som vstala z postele, som ale ešte prešla všetky sociálne siete a po pol hodine na Tiktoku, som si povedala, že už je najvyšší čas skutočne vstať. Vybrala som sa do kúpeľne, kde som spravila svoju rannú rutinu. Vtom som si uvedomila, čím je dnešok výnimočný. Dnes je predsa posledný deň pred zápasom našej reprezentácie. Už zajtra budem sedieť na štadióne a povzbudzovať našich hráčov. Táto myšlienka mi hneď zlepšila náladu. Ale čo budem robiť dnes? Na raňajky už nemôžem ísť, tie som prespala. Nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem preskúmať hotel a všetky jeho výhody, ktoré ma podľa všetkého ponúkať. Napísala som správu ocinovi a potom si začala vyberať nejaké oblečenie. Nakoniec som si obliekla pohodlnú mikinu a džínsy s teniskami. Nebudem to predsa nijako hrotiť. Vzala som si malý ruksak, kartičku od izby a vybrala som sa k výťahu. Stačila som tlačítko privolať. Chvíľku som si naň musela ale počkať. Niekto zrejme nastupoval...alebo vystupoval? To je jedno. Pípla mi správa od ocina: V poriadku! Daj vedieť, kedy prídeš. Poslala som mu šťastného smajlíka a palec hore a vtom sa otvorili dvere výťahu.

,,Ahoj Bia!"

,,Ty? Zase?" spýtala som sa prekvapene Jura, ktorý stál vo dverách stále otvoreného výťahu. 

,,To ma až tak nerada vidíš?" opýtal sa zvedavo.

,,Nie...áno...uhmm, no len ma prekvapilo, že ťa vidím v týchto končinách." snažila som sa zamaskovať moje pochyby v odpovedi.

,,Veď Marek tu má izbu. Jediný z nás je na tejto chodbe. I keď ja by som si s ním miesto rád vymenil." nechápavo som sa na neho pozrela. Veď toto je najhoršia časť hotelu.

,,Má pekný výhľad z izby."

,,Aha." nevedela som, čo mu mám na to odpovedať. 

,,A kam sa chystáš. Hádam nechceš ísť von. Strašne mrzne. Ver mi, dnes sa to neoplatí."

,,Vlastne to som ani neplánovala. Chcela som sa trochu rozhliadnuť po hoteli. Vyzerá to, že sa tu dajú robiť nejaké zábavné aktivity."

,,No, dajú. Ja som sa už stihol rozhliadnuť. Môžeš si ísť zacvičiť, učia tu tancovať, variť, organizujú tu rôzne semináre...je tu toho veľa."

,,A čo by si mi najviac odporučil?"

,,Noo, ak by si tu na mňa chvíľu počkala, môžem ti to miesto ukázať, možno...ak chceš teda." spýtal sa hľadiac na všetky steny okolo, len nie na mňa. On je fakt divný.

,,Dobre, tak ja ťa počkám. Vieš, kde mám izbu. Tak keď sa budeš vracať, zaklop a pôjdeme."

,,Okej, fajn...no ja idem teda. Tak zatiaľ." zamával mi a ja som ešte pár sekúnd stála na tom istom mieste. Bolo to divné, ale mala som z neho taký zvláštny pocit. Nie nepríjemný, práve naopak...Príde mi dosť zábavný, dnes sa teda nudiť nebudem. Ale mohol predsa dnes zostať s chalanmi, nie ísť niekam so mnou. No tak, nemysli na hlúposti, snažila som presvedčiť moje okúzlené druhé ja.

,,Hmm, to je ale zaujímavé." ale nie! Vynorila sa odnikiaľ. Tá ma nebodaj sledovala.

,,Čo je zaujímavé, macoška?"

,,Sme tu len pár dní a ty si si tu už niekoho našla. Ja som vedela, že to máš v krvi. Aj keď musím uznať, že máš dobrý vkus...to budeš mať po matke" povedala mi s tým jej nechutným povýšeneckým úškrnom.

,,O čom to točíš zas? A ako si dovoľuješ o mne a matke niečo také povedať??? Kto si myslíš, že si?" povedala som už nahnevane.

,,Ale ale, bráni mamičku. A neopustila ťa len tak náhodou? A čom to hovorím? O tvojom pánovi hokejistovi...kukuč sem, kukuč tam, ktovie čo ďalšie."

,,Tak toto si prehnala. Neviem, o čo ti ide, ale žiadam ťa, aby si na mňa už nikdy neprehovorila. A ak povieš ešte jedno krivé slovo na hocikoho, koho mám rada, tak ti vyšklbem tie príčesky a vyrežem všetky implantáty, ktoré máš, podotýkam, z peňazí môjho otca." znovu sa len uškrnula a povedala: ,,My sme ešte neskončili. Niečo skúsiš a otecko sa dozvie o tebe a tom...ani neviem ako sa volá." Haha, a čo by sa mal dozvedieť?

,,Nemá sa čo dozvedieť, pretože si slepá a vidíš veci, ktoré nie sú. Tak mi zmizni z očí, lebo sa fakt naseriem a urobím to, čo som pred chvíľou povedala."

,,Na tvojom mieste by som sa nezahrávala s ohňom, maličká. Čoskoro sa totiž všetko zmení, to si píš!" poklepala mi po pleci a vybrala sa do svojej izby. Prečo je otec stále s ňou? Bože, ona ešte aj kráča afektovane. Fakt by som jej chcela vyrezať tie implantáty z riti, je to jedna plastová...Čo si vlastne ona o sebe myslí, že je? 

Sadla som si pred výťah. Všetka dobrá nálada z rána sa razom vytratila a moje myšlienky opäť smerovali k obdobiu, ktoré bolo pre mňa najťažšie. Má ma v hrsti, vie o mne všetko. A čo nevie, to si vymyslí a prikrášli. Ale prečo? Slzy začali stekať dolu mojimi lícami. Nechcela som plakať, už vôbec nie tu, no moje telo bolo ako prikované k zemi. Nechcela som ukázať slabosť, no urobila som to a to ma zožieralo. Nechcela som si pripustiť nič z toho, čo povedala a taktiež som chcela byť v tejto rodine šťastná. Myslela som, že tento výlet bude pre nás znovuzrodením, že sa navzájom spoznáme, no mýlila som sa. Je to ešte horšie. Nechala som tiecť prúdy sĺz, ktoré som zadržiavala tak dlho. Bolo mi jedno, či ma niekto uvidí. Potrebovala som to všetko zo seba dostať.