Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 3

Ocitla som sa v hotelovej hale a ešte stále trochu otrasená od hanby, ktorú som si spôsobila, som si uvedomila, že sa musím vrátiť späť pre peňaženku, ktorú som zabudla v izbe. Klasika. V kútiku duše som dúfala, že už nikdy nestretnem toho chalana, do ktorého som narazila. Proste nedokážem čeliť takýmto situáciám. Nestáva sa mi často, že by som sa pred ľuďmi strápnila, no keď už sa niečo také náhodou stane, má to, ako vidíte, katastrofálne následky. Častokrát ani nie tak na ostatných, ako na mňa. Nikdy také momenty nedostanem z hlavy.

Otvorila som dvere mojej izby, schmatla peňaženku a pre istotu aj nabíjačku na mobil. Všetko som dala do malého ruksaku a vybrala som sa späť do hotelovej haly. Ok, kam teraz? Pozrela som na mobil. Budú v meste ešte nejaký ten čas. Som si stopercentne istá, že Andrea a Patrik budú chcieť ísť nakupovať. Ach, chudák otec. Neubránila som sa úsmevu. Po chvíľke googlovania som našla celkom zaujímavú budovu, ktorú by som mohla navštíviť. Ide o nejaké múzeum, ktoré sa nenachádza ďaleko od hotela, čo bolo len výhodou. Vybrala som sa teda obzrieť si centrum mesta, kde sa tá zaujímavá budova nachádza.

,,Are you stalking me or what?" ozval sa hlas za mnou ako som si obzerala budovu múzea.

,,Čože?? Teda, excuse me?" povedala som osobe za mnou, no hneď ako som sa otočila, moja tvár sa pravdepodobne zmenila na paradajku.

,,Ty hovoríš slovensky?" spýtal sa ma ten chalan z hotela. Počkať, on je tiež zo Slovenska?

,,Uhm, no...asi áno, ako môžeš počuť." Povedala som potichu.

,,Takže ma sleduješ?" spýtal sa znovu a aj napriek tomu, že mal rúško mi bolo jasné, že sa usmieva.

,,Ja ani neviem, kto si. Prepáč, že som do teba narazila, ale určite nie si tak dôležitý, aby som ťa sledovala." Bolo mi jasné, že sa mi smeje do očí. To som nemohla zniesť. Otočila som sa opätku od neho, čo najďalej.

Tak ten bol ale namyslený, pomyslela som si ako som sa prechádzala po ulici. V ušiach hrala pesnička od Harryho Stylesa To be so lonely, pričom práve spieval vetu I'm just an arrogant son of a bitch. Nad tým som sa musela pousmiať. Po chvíľke prechádzania mi zazvonil mobil. Otec.

,,Ahoj Bia, spíš?"

,,Nie, prečo?"

,,Ja som ti chcel najprv napísať, ale vieš o tom, že naši chalani sú ubytovaní v tom istom hoteli ako my? Jasné, že vieš...dobre no, volal mi Mišo, že sa pýtal Paťa a vybavil nám, že sa s nimi stretneme. Len tak v hoteli, podpíšu sa nám na dresy, spravíme si fotky a tak...sa teším ako malý chlapec." Povedal otec nadšene.

,,To počuť, že sa tešíš," zasmiala som sa tiež nadšená, že sa mu to podarilo, ,,ja sa teším tiež. Kedy ich uvidíme?" spýtala som sa.

,,No vraj po tréningu, dnes večer."

,,To je super, som prekvapená, že sa to Michalovi podarilo."

,,Je úžasný, že?"

,,Tomu sa hovorí kamarátstvo." Zasmiala som sa.

,,Dobre Bia, musím končiť. Sme v reštaurácii, práve prišla čašníčka. Počkať, čo je to za hluk?"

,,Mám otvorené okno." Zaklamala som.

,,Aha, tak ahoj zatiaľ."

,,Maj sa!"

Nebudem klamať, keď poviem, že som mala rovnakú radosť ako otec. Stretneme sa s chalanmi, ktorých budeme už pozajtra povzbudzovať na štadióne. Už sa neviem dočkať, ako im poprajem šťastie, dám si podpísať od všetkých dres,...S týmto príjemným pocitom radosti som sa ešte peknú chvíľu prechádzala po meste. 

Ahojte, chcem sa vám poďakovať za toľké čítania. Veľmi si to vážim. Preto som sa aj rozhodla, že dnes pridám viac častí naraz. Dúfam, že sa budú páčiť :-)