Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 4

Nechcelo sa mi ísť na hotel a tak som zavolala otcovi s priznaním, že som vonku a že by som sa rada ešte trochu poprechádzala po meste. Povedal, že oni sa už vrátili a zároveň na moje prekvapenie súhlasil s tým, že môžem byť teda vonku.

Vrátila som sa okolo štvrtej miestneho času. Ja viem, ja viem,...Ale nemôžem za to, že Peking je tak zaujímavé mesto. Architektúra, ľudia a navyše atmosféra Olympijských hier mu pridáva na kúzle ešte viac.

Po príchode som sa osprchovala a prezliekla do lepšieho oblečenia. Určite nie preto, že už čoskoro sa stretnem s chalanmi, haha. Pozrela som na kôpku oblečenia, ktorá na stoličke. Na jej vrchu svietil dres zo slovenským znakom, ktorý si dám podpísať. Vybrala som z ruksaku voňavku a trochu som jej nastriekala na dres. Len pre istotu. Rozmýšľala som nad tým, koho vlastne dnes stretnem. Potichu som si vymenovávala mená našich hráčov. Vedela som ich všetky. Počkať, bude tam aj Ramsay? Dobrá otázka...Nebolo by zlé, je to proste king. Vtom som si spomenula na kamarátku Elu zo školy. Raz trepla: ,,Ty máš rada hokej, že? Počúvaj, ale Craig je riadny daddy. Ja som na starších, čiže keby ste sa niekedy na nejakom zápase stretli, povedz mu o mne..." žmurkla a pamätám si, ako sme všetci čo sme tam boli vybuchli do hurónskeho rehotu. Odvtedy sme si z nej kvôli tomu robili tak trochu srandu, ale len ako kamarátky. Vtom sa ozvalo klopanie na dvere mojej izby.

,,Hej, ahoj!" vošiel otec.

,,Mohla by si ísť dolu. Musíme sa s chalanmi stretnúť teraz pred tréningom. Večer budú unavení." Spanikárila som, no nedala som to na sebe vedieť.

,,Ok, dobre dobre... ideme dolu." Povedala som a rýchlo som vzala navoňaný dres a mobil.

Keď sme prišli na chodbu, prekvapivo tu pred izbou nás už čakalo pár chalanov z tímu. Otec celý žiaril.

,,Dobrý deň, ja som Patrik Rybár, to ale už asi viete. Toto je Peťo, Marek, Tomáš a ešte má prísť Juro, ale neviem, kde trčí. Mišo hovoril, že ste fanúšikovia."

,,Ani si neviete predstaviť akí. Chodíme spolu na zápasy vždy, keď sa to dá."

,,Tak to som rád." Prehovoril Marek, počas toho ako sme sa spolu fotili.

,,Je nám ľúto, že neprišli všetci chalani, ale viete, tréningy sú vyčerpávajúce. Jeden nás práve čaká a potom sú tu aj nervy z blížiaceho sa zápasu. Ale sľubujem, že určite ich ešte uvidíte." Zasmial sa Patrik.

,,Mohli by ste mi podpísať aj dres?" spýtala som sa a rozklepane som im ho podala.

,,Ako sa voláš?"

,,Bia." Odpovedala som.

,,To je krásne meno. Viem, že je to blbé sa pýtať, čiže ani nemusíš odpovedať, ale koľko máš rokov?"

,,Nie to je v pohode, mám sedemnásť."

,,To vážne, si rovnako stará ako Juro, náš spoluhráč, ale to asi tiež vieš. Talentovaný to chalan. Kde ale toľko trčí?" Pozrela som na Petra s Tomášom, ktorí si práve niečo potmehútsky šepkali. Divné. Patrik podpísal môj a otcov dres, keď sa za mnou ozval známy hlas.

,,Sorry chalani, že meškám, riešil som veci s Craigom. Vie byť dosť otravný." Hneď som si spočítala dva a dva. Prečo mi to nedoplo skôr? Slovák v Pekingu v hoteli, kde sú ubytovaní aj športovci z Olympijských hier...Zasraté rúška, to preto som ho nespoznala.

,,Dobrý deň, ja som Juraj Slafkovsky, teší ma." Aká je pravdepodobnosť, že ma nespozná. Dosť veľká, teda ak neprehovorím. Podal si ruku s mojim otcom a spravili si spolu fotku. Vtom som sa naše oči stretli.

,,Ale, to si ty!" vyvalila som na neho oči vediac, že toto je môj koniec. Hanba na sto rokov. Zakopte ma. Všetci ma budú mať za blbca, ktorý lieta po hoteli ako pomätenec.

,,Predtým som sa nepredstavil, ja som Juraj. Teší ma!" podala som mu ruku. Tá moja bola oproti tej jeho ako ruka malého dieťaťa.

,,Bia vy sa poznáte?" spýtal sa otec. Nezmohla som sa ani na slovo, čo si Juraj zrejme všimol a povedal: ,,Stretli sme sa tu na chodbe, keď som išiel za Marekom. Asi si si neuvedomila, že kto som." Pokrútila som hlavou. Vzal mi z ruky mobil.

,,Urobíme si fotku." Ako to povedal, jemne sa dotkol môjho chrbta a prebehli mnou zimomriavky. Čo blbnem?

,,Bolo to vskutku milé stretnutie."

,,Ďakujeme, že ste súhlasili. Budeme fandiť pozajtra na štadióne. SlOOvEEEnskOOO!!!" zakričal otec. Chalani sa hromadne zasmiali.

,,Takže mi budeme musieť ísť, lebo tréner bude zúriť. Ono sa to nezdá, ale na svoj vek vie byť veľmi prísny." Rozlúčili sme sa. Otec sa vybral do svojej izby pozerajúc sa na fotky v mobile. Chalani odchádzali tiež a ja stále otrasená z toho čo sa stalo, som pomaly otvorila dvere mojej izby.

,,Počkaj." Ozvalo sa za mnou.