Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 15

Zobudila som sa na to ako niekto silno klopal na dvere.

,,Bia, spíš?? Bia!!!" ozýval sa ženský hlas spoza dverí. Ten najviac nepríjemný hlas, aký si len dokážete predstaviť. A práve dnes ráno. Snažila som sa vymámiť z Jurkovho objatia, ale ako som už niekoľkokrát poznamenala je to proste obor. Ak by sa niekedy rozhodol povesiť hokejku na klinec, určite by ho zamestnali ako obra v cirkuse. Bol by fakt veľkou atrakciou. Ale asi by som nezniesla pohľad na to, ako ho očumujú iné baby. Dosť! Snažila som sa dostať hlúpe ranné myšlienky z hlavy.

,,Bia, otvor!!!" 

,,Juro," zašepkala som, ,,vstávaj, je tu Andrea!" 

,,Hmm??" No tak...konečne som sa dostala z jeho objatia. Rýchlo som na neho hodila paplón, aby ho odo dverí nebolo vidno. Aspoň som dúfala, že je natoľko blbá, aby si nevšimla, že mám niekoho v posteli.

,,Už idem!" 

,,Dobré ránko prajem! Môžem ísť dnu?" 

,,Nie, prečo by si mala?"

,,Ja som len ešte nebola v tvojej izbe, tak som trochu zvedavá. Mám byť prečo zvedavá?" tá mrcha niečo cíti.

,,Čo tu chceš?" 

,,No, ocko a ja ti chceme povedať jednu dôležitú vec a keďže ocino išiel vyriešiť niečo na recepciu, tvojim budíčkom som dnes ja."

,,A o čo ide?"

,,Pamätáš sa, ako som ti hovorila, že sa tvoj život rýchlo zmení? Nuž, veď s ockom ti povieme." povedala a pobrala sa k výťahu. Akoby to, že sa vzali nebolo dosť. 

Nahnevane som zabuchla dvere a pozrela som sa na posteľ. Bola prázdna. 

,,Prepáč, nemohol som to nepočuť. Myslíš, že ide o niečo zlé?" pozrel na mňa takým zvláštnym akoby ustarosteným pohľadom. 

,,Pri nej nikdy neviem, čo čakať. Ale je mi jasné, že zveličuje, aby ma nahnevala. Počkať...dúfam, že ťa nevidela, ako si vstal z postele."

,,Prečo? Veľmi by to vadilo?" Keď sa nad tým tak zamýšľam, asi ani nie. Pochybujem, že by ockovi vadilo, keby sa dozvedel, že sme spolu. Ale sme vlastne spolu...ako fakt spolu? Usmiala som sa na neho a pokrútila som hlavou. Zmija aj tak niečo tuší a je mi to vlastne jedno. Takisto, ako mi bolo jedno, že sme obaja ešte neboli po rannej hygiene a začali sme sa bozkávať. Je mi to fakt úprimne u pr....a jemu zrejme tiež.

Keď sme sa od seba konečne odtrhli, uvedomila som si, že musím ísť za ocinom. Čo asi môže chcieť. Pozrela som sa na mobil a našla som desať neprevzatých hovorov a tri správy.

Bia, čakáme ťa v jedálni.

Vieš čo, príď do spoločenskej.

Tak kde sakra trčíš???

,,Dokelu, musím ísť za otcom. Už ma hľadajú."

,,V pohode, mám počkať tu?"

,,Nemáš mať dnes tréning?"

,,Nie?"

,,Ale máš!"

,,Nie, nemám!" Dobre, ako myslíš.

,,Okej, tak ma počkaj. Idem ešte rýchlo do sprchy a prezliecť sa." Schmatla som nejaké veci, čo som mala na stoličke a pobrala som sa do kúpeľne. Juro stál vo dverách a ja som na neho zagánila. Začervenal sa a zavrel sa mnou dvere. Bože, aký je zlatý!

,,Oci, prepáč, že meškám! Akosi som stratila pojem o čase." Sadla som si na jediné voľné miesto, na moju smolu, vedľa Andrey. Oco bol na mobile, tak veľmi môjmu príchodu nevenoval pozornosť a ani si nevšimol, ako mi Andrea do ucha potichu zašepkala: ,,Že akosi!" Keď si konečne uvedomil, že sme kompletní, položil mobil na stôl a nervózne sa pozrel na Andreu. Príde mi, že ani on nevie, prečo sme tu.

,,Oci, prečo sme vlastne tu?"

,,Andrejka mám chce niečo povedať. Tak hovor drahá, o čo ide. Som celý napätý!" povedal a utrel si spotené dlane do nohavíc. 

,,Láska, deti...Ja vlastne ani neviem, ako začať," povedala tak, aby to vyznelo asi dojato, ,,asi na začiatok poviem, že vás mám veľmi rada a že mi na vás záleží. A že mi neskutočne záleží na vašom ockovi. A aj to je dôvod, prečo sme tu. Pretože kvôli tomu, ako sa máme radi, nás bude o jedného viac." ČO TI??? To nemôže myslieť vážne? Na mieste som zmeravela a keby v tom momente do mňa niekto zabodol nôž, ani by som to nezaregistrovala. Oco vstal a začal ju objímať a bozkávať. Ďakoval Bohu za taký dar. Patrik vyzeral prekvapený, ale aj šťastný, no ja som tam len meravo sedela. Neschopná povedať ani jedno slovko. Po chvíli som sa ako tak zmohla aspoň na krátke a úprimné: ,,Gratulujem!" 

,,Ďakujem, Bia! Ďakujeme! Budeš mať ďalšieho súrodenca. Nie je to úžasné?" 

,,To je. Len to je taký šok trochu. Ak by vám nevadilo, pôjdem trochu na vzduch." Bolo im to jedno. Nemuseli to vysloviť nahlas, no vedela som to. Pokračovali v radovaní sa, zatiaľ čo ja som sa pomaly so slzami vracala po schodoch k mojej izbe. Neboli to slzy smútku, pretože som vždy túžila mať veľa súrodencov. Len mi vadilo, koho si otec na to vybral. 

Ahojte,

v prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť, že dlho nevychádzali nové kapitoly. Mala som na to jeden dôvod a tým bol a ešte stále je Covid. Bohužiaľ si ma našiel a nemala som sily na písanie. Chcela som Vám len oznámiť, že kapitoly budú teda ak všetko pôjde ako má, vychádzať rovnako ako predtým (čiže 1-2 denne) 

Btw, ďakujem za hlasy a všetky komentáre. Som veľmi rada, že sa Vám príbeh páči! <3