Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 13

Mať niekoho rád je skutočne náročné. Navyše ak sa ti takáto vec deje po prvýkrát v živote, je to ešte ťažšie. Cítiš veci, ktoré sú popisované v červenej knižnici iba v skratkách a začínaš pochybovať, či to čo cítiš je správne. Nikto ti to nepotvrdí, ale ani nevyvráti. Nikto ťa nepostaví pred hotové a povie, že to čo cítiš je práve to tak často skloňované slovo, ktoré má rôzne podoby. No na tú podobu, o ktorej teraz hovorím ťa fakt nikto nepripraví. 

Koniec okienku filozofie! Zabuchla som za sebou dvere kúpeľne a sadla som si na posteľ. Ubehli už dve hodiny. Viem, že dnes ma čaká náročný deň, no aj tak nemám chuť ísť spať. Rozhodla som sa, že na raňajky takisto nepôjdem, pretože sa nechcem stretnúť s Andreou a vlastne ani nemám silu na to, aby som sa s ňou dnes hádala. Neskôr možno navštívim otca a Patrika. No v prvom rade bude dnešok o mne. Chápete...skincare, yoga, a tak ďalej. 

Z nočného stolíka som vzala môj na dvadsať percent nabitý mobil. Dvadsať...hmm, aká náhoda. Alebo žeby nie? Brala som to ako znamenie spraviť to, čo som chcela spraviť už od momentu, čo som ho uvidela spať na tej lavičke. 

Ahoj, prajem ti veľa šťastia v dnešnom zápase. Budem tam. Len aby si vedel. Vydaj zo seba to najlepšie. Máš na to! SLOVENSKOOO!!

Odoslané. Správu som si niekoľkokrát prečítala. S postupom času som si uvedomila, že som to asi trochu prehnala.

,,Ďalej!" To bude oco.

,,Dobré ránko, Bia! Vieš, aký deň je dnes, že?"

,,Samozrejme. Deň D predsa. Dôvod prečo sme tu."

,,Ja sa teším ako malé decko. Andrea išla Patrikovi zohnať nejaký dres. No čo, ako sa máš?"

,,Oci, bolo už aj lepšie. Ale teším sa na zápas."

,,To je moje dievčatko."

,,Počúvaj, stala sa taká čudná vec. Stretol som Jurka Slafkovského a pýtal sa na teba." Prosím? 

,,Aaaa, čo chcel? Čo len môže chcieť odo mňa?"

,,Ja neviem, to mi nepovedal. Len že chce s tebou hovoriť. A teraz sa priznaj! Čo sa s vami dvoma deje?" pohrozil mi ukazovákom. Tváril sa ako prísny otec, ale ja ho dobre poznám. Viem, že by chcel, aby som si niečo začala s niekým ako je Juraj.

,,Nič sa nedeje!" snažila som sa znieť čo najpresvedčivejšie, ,,párkrát sme sa stretli na chodbe a na streche sme sa chvíľku rozprávali o hokeji a tak...Neviem, čo odo mňa môže chcieť."

,,Hmm...no len aby!" skúmavo si ma obzrel a odišiel z mojej izby. Fúú, to bolo tesné. 

Hodiny ubiehali ako divé a ani som sa nenazdala, a bol čas ísť na zápas. Predtým než sme sa vybrali na štadión, som sa trochu nalíčila, teplo obliekla a takisto som si dala na seba slovenský dres. Išli sme samozrejme aj na covid test, ktorý bol našťastie u všetkých negatívny. Sadli sme si na svoje miesta. Výhľad bol odtiaľ celkom v pohode, no mohlo byť aj lepšie. Na štadióne bolo ale veľmi málo ľudí. Dosť nepríjemný pocit. 

Juro sa mi neozval. Trochu ma to aj trápilo, no čo sa dá robiť. Tesne pred začiatkom zápasu s Fínskom som zostala veľmi nervózna. Neviem prečo, začali sa mi triasť ruky a vlastne aj celé telo, akoby mi bola zima, no zároveň aj nie. 

,,Bia, si v poriadku?" spýtal sa ma oco.

,,Áno, v pohode. Som len trochu nervózna." Vtom začal zápas. Uvidela som aj Jura. V tom momente tá divná zimnica vymizla.

Po celú dobu zápasu som sa snažila povzbudzovať najviac ako som vedela. Bolo to však platné...Proste sme prehrali. Bola som z toho strašne smutná.

,,Čo sa dá robiť. Ďalší určite vyhrajú." započula som z rozhovoru ocina s Mišom. Bodaj by ste mali pravdu! Išla som trochu popredu, keď som začula, ako niekto volá moje meno.

,,Bia, tu!" obzrela som sa okolo seba.

,,Choď tam! Ktovie čo chce. Asi niečo dôležité. No tak, nevyhýbaj sa mu!"

,,Ale ociii!"

,,Čoho sa bojíš, veď ti neodhryzne z nosa. Budeme ťa tu čakať, keby sa o niečo pokúsil." Pohnal ma otec, obrátil sa mi chrbtom a pokračoval v horlivom rozbore dnešného zápasu.

,,Nooo Bia, choď za svojím cukríčkom, ktorému to na ľade až tak nejde. Čo už, nie je dobrý v hokeji, ale možno v iných oblastiach...veď ty vieš." pošepkala mi Andrea tak, aby si to nepočul otec.

,,Ty vyjebaná suka!!" už som sa neudržala. Povedala som jej to rovnako potichu ako ona mne. 

Juro ma tam stále čakal a mne fakt nezostalo nič iné, len ísť za ním.

,,Bia!" 

,,Dnes si hral super."

,,Ale prehrali sme."

,,To nevadí. Dobre sa na vás pozeralo. Nabudúce budete mať určite viac šťastia."

,,Pozri, ja viem, že ráno si to bola ty. Ja, je mi ľúto, čo som povedal vtedy na izbe a nechcem, aby to medzi nami skončilo."

,,V podstate nič zásadné ani nezačalo."

,,Ale mohlo by."

,,Nemohlo."

,,Čože?"

,,Pretože som si vymyslela taký plán, v ktorom sa budem snažiť ignorovať ťa najviac ako sa to len dá."

,,To...to nerob! Ja som sa ti ospravedlnil a...a už som povedal, že mi na tebe záleží, tak..." Bol tak zlatý. Nemohla som ho v tom nechať. Pozrela som sa, či nás nikto nevidí a pobozkala som ho. Zostal trochu prekvapený: ,,Takže, ak by som ťa dnes pozval..."

,,Príď o desiatej ku mne." prerušila som ho. Šibalsky sa usmial. 

,,Čo chcel?"

,,Nič také. Len či by som mu mohla poslať tie fotky, ktoré sme vtedy spravili. Vraj si ich chalani chcú dať na story." To zo mňa vyšlo ako nič. Zostáva len dúfať, že tomu uverili.

,,A si si istá?" pošeptala mi Andrea keď sme nasadali do auta. Odignorovala som ju. Nechcela som si pokaziť náladu a navyše mala som iné problémy, nad ktorými som musela premýšľať. Haha!