Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 17

Prepáč, ale nemôžeme mať dnes rande. Craig chce s nami prebrať nejakú novú taktiku a vraj to bude nadlho. 

No nevadí teda.

Možno zajtra po zápase?

Dobre, tak zajtra.

Super.

Ach Craig, nemohol si si vybrať lepší čas na taktizovanie? Bola som trochu sklamaná, že to dnes nevyjde. No ale čo sa dá robiť. Jurko musí hokej uprednostniť pred tým, čo sa medzi nami deje a som za to len rada. Preč bol len niekoľko minút a priznám sa, že mi za ním už bolo smutno. Začala som si prezerať fotky v galérii, ktoré sme si spravili pred chvíľou. Narazila som aj na tie, ktoré som urobila pri našom prvom stretnutí. Musela som sa nad tým pousmiať. Je divné, ako sa všetko odvtedy zmenilo. Nie je to ani týždeň. Rozhodla som sa, že Jurkovi pošlem naše spoločné fotky. 

Aha, akí sme zlatí.

Len jeden z nás. Ďakujem!

Narcista!!!

Niee, myslel som teba a ďakoval som za tie fotky. Hneď si dám jednu ako tapetu.

Aha, lol!

Ups!! No čo? Mal vetu formulovať inak. Pohodila som mobil na posteľ a začala som premýšľať nad situáciou v mojej rodine. Je to šialenstvo. Celá tá vec s Andreou, ako sa mi predtým vyhrážala...Ale nikdy by som nepovedala, že v tom bude dieťa. Myslela som, že ma plánuje poslať na internátnu školu alebo niečo také. Oco mi veľakrát hovoril, aby som sa snažila Andreu prijať do rodiny a naozaj som sa o to aj pokúšala. Ibaže je tu jedna vec, kvôli ktorej ju nikdy nebudem môcť plne akceptovať. A nie, nie je to to, že mi mala v živote nahradiť matku. S tým, že tá moja na mňa serie som sa zmierila rovnako ako s tým, že ma vychováva len otec, a vlastne som aj prišla na to, že nikoho iného nepotrebujem. To čo mi na nej tak vadí je, že mení otca. Odvtedy čo je s ňou sa zmenil na nepoznanie, avšak nie po fyzickej stránke. Zvykol to byť večne usmiaty a zábavný človek, ktorý sa dokázal dať do reči s každým random cudzincom, ktorého stretol na ulici. Nehovorím, že teraz by to už nedokázal, ale ostal taký zamĺknutejší, odmeraný, akoby strácal chuť do života. Raz som sa pokúšala zistiť, čo sa to s ním deje a to je tiež jeden z dôvodov, prečo sme išli na tento výlet. Nielen odreagovať sa. Je to zároveň aj niečo, čím mi chcel doslova zapchať hubu, aby som sa na viac nepýtala. Ja to však nevzdám! Zistím, kde je problém. Vtom mi pípla správa.

Bia, stretol som Andreu dole. Vraj keď za tebou pôjdem, mám ti povedať, že chce s tebou hovoriť. Ona o nás vie?

ČO? Nie nevie...teda ja neviem tiež. Myslím, že má podozrenie. A kde mám za ňou ísť?

Pred chvíľou som ju videl dole na gaučoch. 

Ok, idem za ňou. Som zvedavá načo otravuje.

Keby niečo píš. Prídem ťa zachrániť. 

Aj keď sa Craig naštve?

To mi nevadí. 

Počkať...ako veľmi sa vie naštvať?

On sa nenaštve ľahko, ale keď už tak fakt poriadne.

Haha!

Vstala som z postele a neveľkým nadšením som sa vybrala za Andreou. Keď som prišla dole, sedela na jednej z pekných čiernych pohoviek a listovala v nejakom čínskom módnom časopise. Teda len si prezerala obrázky, samozrejme. 

,,Čo si odo mňa chcela?"

,,Aha ako vidím, chlapčeka máš obmotaného okolo prstu, keď ku tebe tak rýchlo pricupital, aby ti povedal, že ťa hľadám." Zaťala som päste, aby som sa udržala a nevrazila jej v tom momente jednu.

,,Neviem, či si počula, ale existuje taká vec...volá sa to mobil." Zagánila na mňa a keby sa dalo pohľadom vraždiť, poviem vám, už by bolo dávno po mne. 

,,To je jedno! Aj tak ho máš obmotaného. Videla som mu to na očiach, keď som mu o tebe hovorila."

,,Čo si mu o mne povedala?"

,,Nič, len pekné veci. Aké si dobré dievča a tak." Klame, to je jasné. Veď ja dozviem, čo si mu povedala. 

,,A načo si ma chcela vidieť?"

,,Sadni si, trochu sa porozprávame." Sadla som si oproti nej na pohodlné kreslo rovnakej farby a materiálu ako pohovka. 

,,Výborne! Takže, chcela som s tebou hovoriť, pretože mi neuniklo, ako si zostala rozhodená, keď si sa dozvedela o dieťatku."

,,Popravde, nečakala som, že prídeš s takou novinkou."

,,To mi je jasné! Ale čo som tým chcela povedať je, že by pre nás obe, ale hlavne pre malé bolo najlepšie, keby sme zakopali vojnovú sekeru, prestali sa hašteriť a žili šťastný a pokojný život." A to ti napadlo až teraz?? Wow! 

,,Za mňa je to dobrý nápad." Povedala som, aj keď to, čo pred chvíľou povedala, na to tak rýchlo nezabudnem.

,,Dobre teda, tak od dnes sa budeme ku sebe správať milo." Vlastne sa mi aj trochu uľavilo. Nerada sa hádam a nerada vidím ocka, ako sa díva na nás dve, keď sa hádame. Tak som s ňou potriasla rukou. 

,,To je všetko, čo som chcela vyriešiť. Ak chceš, môžeš ísť." Mávla na mňa rukou, čo by som za normálnych okolností brala za urážku, no rozhodla som sa to kvôli dohode, ale aj pre dobro všetkých ľudí v okolí ignorovať. Pobrala som sa teda späť do mojej izby. 

Prebehla rodinná večera, ktorá bola po rokoch kľudná a bez urážok. Všetci sme sa potom rozhodli venovať vlastným aktivitám, pretože zajtra sa mal konať ďalší zápas a chceli sme predsa byť plní energie. Ja som sa osprchovala a v kútiku duše som dúfala, že za mnou príde Juro. Alebo že aspoň napíše. Nič z toho sa ale nestalo a tak som išla spať.

Asi okolo pol druhej ráno som sa zobudila na to, ako mi mobil vibruje ako šialený. Zažala som lampu a pozrela sa na rozsvietený displej. Prichádzalo mi množstvo upozornení na Instagram. Pozrela som sa na niektoré z nich a vtom momente...