Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 5

Čo odo mňa chce? 

,,Áno?" spýtala som sa s očakávaním niečoho podobného, ako predtým.

,,No, ja len, že je super, že máš rada hokej."

,,Aha, no ďakujem...A ozaj, ďakujem aj za to, že si nepovedal o tom, ako sme sa prvýkrát stretli." no čo som mala robiť? Nečakala som to od neho. 

,,Nie v pohode, nestrápnil by som ťa pred chalanmi." Spýtavým pohľadom som mu naznačila, či sa ma chce ešte niečo spýtať. 

,,A odkedy máš rada hokej?" predsa len má ďalšiu otázku.

,,Odmalička. Na zápasy chodím s ocinom odkedy si pamätám. Tak trochu nás to oboch zachránilo pred zrútením sa."

,,Prečo?"

,,Ocino a mamina sa rozišli. Nechala mňa a vtedy len ročného brata s ním samých a nikdy viac sa neukázala. Oboch nás to ranilo a spoločné chodenie na hokejové zápasy nám pomohlo zbaviť sa negatívnych myšlienok...odreagovať sa." 

,,Aha!" Človeče ty si ale skúpy na slovo, pomyslela som si.

,,Nemal by si sa ponáhľať na tréning?"

,,Ozaj," buchol si rukou po čele na znak toho, že zabudol, ,,úplne mi to vypadlo z hlavy. Tak sa uvidíme. Ahoj Bia!" 

,,Ahoj!" Tak sa uvidíme? Ok. Otvorila som dvere mojej izby a sadla som si na pohodlnú posteľ. Do večere bolo ešte času a času, tak som sa rozhodla, že si pustím nejaký film. Zapla som televíziu, no nič ma veľmi nezaujalo. Nakoniec som si teda začala prezerať nové fotky s chalanmi. Musím uznať, že sa vydarili. Ale mám si ich dať na Instagram alebo nie? Nechcem, aby si doma mysleli, že flexím tým, že som ich stretla. Asi počkám kým prídeme na Slovensko. Klop, klop! ozvalo sa.

,,Ďalej!"

,,Bia, ako si sa dnes mala?" divné od Andrey pýtať sa ma niečo takéto.

,,V pohode a ty?" spýtala som sa len zo slušnosti.

,,No vieš, tvoj otec je blázon do športu, tak som si dnešok veľmi neužila. Stále mlel o tých hokejistoch a o ničom inom. Mám ho niekedy plné zuby."

,,Tak si si ho nemala brať." povedala som už nahnevaná a urazená. Ako môže niečo také povedať na adresu môjho otca?

,,Ale mladej dáme rastú krídelká. Jáj, chápem stretla si sa s idolmi, tak si myslíš, že nad teba nik nie je. Dám ruku do ohňa, že si jedná z tých naiviek..." To som už nemohla počúvať.

,,O čo ti vlastne ide?" skríkla som na ňu.

,,Nebudem s tebou diskutovať."

,,Nezabúdaj, že ty si sem prišla prvá. A preto ťa žiadam, vypadni..." Bez slova sa otočila na päte a zabuchla za sebou dverami mojej izby. Tá suka ma neprestáva prekvapovať. Mám taký pocit, že má niečo za lubom. Budem na to musieť prísť. 

Pár minút som sedela na posteli a rozhodla som sa ísť na večeru skôr. Sorry, oci ja s tou mrchou za jeden spoločný stôl nesadnem. Poprípade vezmem aj malého Patrika. Vstala som a vybrala som sa do vedľajšej izby. Na obrovskej posteli sedel Patrik sám a hral sa na tablete.

,,Kde je otec a Andrea?" spýtala som sa nechápajúc prečo ho nechali samého na hotelovej izbe. 

,,Hádali sa a potom išli na wellness."

,,To nemyslíš vážne? A prečo sa hádali?" pokračovala som vo vyzvedaní, no brat len mykol plecami. 

,,Vieš čo, poď! Ideme sa napapať. Oni si užívajú a my sa máme právo tiež trochu zabaviť." Patrik vstal šťastne z postele. Spoločne sme sa vybrali výťahom do hotelovej reštaurácie. Bolo mi jedno, čo si robí Andrea. Trápil ma však otec. Prečo mi príde, že ju začína uprednostňovať pred nami?