Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 12

Nakoniec som sa za ním predsa len rozhodla ísť. Sedel na tom istom mieste, kde sme boli po prvýkrát spolu. Hľadel na displej svojho mobilu a usmieval sa. Prišla som k nemu bližšie a čakala som, že si ma všimne, no nestalo sa tak. Stále bol zahľadený do svojho mobilu. Potľapkala som ho po pleci, aby konečne zaregistroval, že som nakoniec prišla. Až vtedy zdvihol ku mne zrak. Zatváril sa akosi prekvapene. Asi nemohol uveriť, že ma tu vidí. 

,,Ahoj!" nezmohla som sa na viac.

,,Ahoj. Potrebuješ niečo?" Čo?? Veď si mi písal, aby som prišla. 

,,Noo, predsa si mi písal. A na čom si sa smial, čo bolo také zaujímavé v tom mobile? Stavím sa, že nejaké roztomilé video mačiatok." snažila som sa zmeniť tému.

,,Vlastnee...neviem, ako ti to povedať, ale písal som si s mojou bývalou zo Slovenska. Teda, už nie bývalou...vrátili sme sa k sebe. Znovu spolu chodíme." Na mieste som zmeravela. Zostala som ako prikovaná k zemi, neschopná nadýchnuť sa. Prečo mi to urobil?? Tak predsa ma len chcel využiť!!! Hajzel!!! Nenávidím ho!! Začala som sa triasť od zimy, aj keď ešte pred chvíľou tam bolo až príliš teplo. Zavrela som oči, aby som potlačila slzy, ktoré sa mi hrnuli do očí...

S hlbokým nádychom som sa posadila. Ležala som na zemi, paplón pohodený vedľa mňa. Obzrela som sa okolo, bola som vo svojej izbe. Ale ako som sa sem dostala??? Na hodinách bolo 4:15 ráno. Počkať...preboha!!! To sa mi všetko len snívalo. Bia, tak ty si inde!! Ten chalan sa mi začína dostávať pekne pod kožu. Spomenula som si na to, čo som si povedala večer. Ale veď dnes je zápas! Dobre teda, začiatok môjho ignorovaco-pomstychtivo-zamilovaného plánu odložím na zajtra. Spať sa mi už ale nechce. Rozhodla som sa teda, že pôjdem na strechu. To miesto som si fakt zamilovala. Je ešte málo hodín, Juro tam určite nebude. Aj keď dnes sa mu nebudem vyhýbať. Chcem, aby ten zápas dopadol čo najlepšie. Bože, ako sa ja teším na to, že ho...vlastne chalanov uvidím na ľade. Len pomyslenie na dnešok ma napĺňa endorfínmi. 

Spravila som svoju skorú rannú rutinu a vybrala som sa k výťahu. Všade naokolo bolo ticho. Hotel ešte spí. Dostala som sa na posledné poschodie a prešla tých pár schodov. Nikde nikoho. Počkať. Niekto tam spí. Na lavičke?? Tak ten niekto toho asi veľa vypil alebo prečo by inak spal na lavičke krytej strechy hotela? Podišla som ku spiacemu bližšie a keď som si všimla, kto to je, hneď som z daného miesta utekala kade ľahšie. Ten tam fakt na mňa čakal. Ale dnes je zápas, mohol sa na to vykašľať. 

Mám sa tam vrátiť? Nie! Vrátila som sa k sebe a schmatla som deku, ktorú som so sebou priniesla v kufri. No čo? Vždy mi je zima a táto je moja najobľúbenejšia. Vybrala som sa späť na strechu. Juro tam ešte stále spal. Opatrne som ho prikryla dekou a ja som fakt nechcela, ale dala som mu jemný bozk na čelo. Ako mamička svojmu dieťatku. Ešte niekoľko sekúnd som na neho len tak hľadela a potom som pomalým a hlavne tichým krokom odišla. 

Nečakala som, že ho tam uvidím. Na moment som dokonca začala pochybovať o tom, či mám pokračovať v tom ignorovaní, o ktoré sa zatiaľ bezúspešne pokúšam. Ja ale nemôžem za to, že je všade, že? Začínam si myslieť, že ho mám fakt úprimne rada.