Keby niečo...[Juraj Slafkovský fanfikcia] SK

KAPITOLA 19

Prečo si myslíš, že niekto ako on si vybral práve teba? Chceš odpoveď? Si ľahká korisť. Takých ako si ty sa v jeho živote premelie ešte veľa, a on si tým bude vždy pred svojimi kamošmi hladkať ego. Nezabúdaj, že ty nie si modelka, ani športovkyňa, ani celebrita,...Si obyčajné slovenské dievča bez budúcnosti. Bez budúcnosti s ním...

Prudko som sa posadila. Ležala som v posteli. Prikrývka na zemi, mobil vedľa mňa. Útržky zo sna, ktorý sa mi práve sníval mi zostali v pamäti, čo spôsobilo, že som sa začala rozpamätávať a uvedomila som si, čo sa včera stalo. Pri tej myšlienke mi zostalo až nevoľno. Momentálne som nevedela, kto za tým bol a ani prečo to urobil, ale vedela som jednu vec. Musím hovoriť s Jurom. Mám na neho toľko otázok. Len dúfam, že sa na mňa nehnevá. Po tej tichej scénke, ktorú som predviedla. 

,,Bia, dobré ránko!" povedal mi oco na raňajkách s úsmevom od ucha k uchu. Fakt, že sa mu má narodiť ďalší potomok bol určite dôvodom jeho radosti. A aj dnešný zápas.

,,Vyzeráš hrozne." oznámil mi malý Patrik. Wau, akoby som to nevedela. Ani som neriešila, ako som vyšla z izby. Pri rannej hygiene som sa síce videla v zrkadle, ale dnes som sa cítila až príliš pod psa na to, aby som riešila takú prkotinu, akou je môj vzhľad.

,,Ďakujem, viem." odpovedala som a sadla som si za stôl. Andrea ani neprehovorila. Aj napriek tomu, že som sedela vedľa nej, neodsekla mi žiadnu štipľavú poznámku. Asi sa našu dohodu rozhodla predsa len brať vážne, za čo som momentálne bola úprimne rada. 

Letmo som pozrela na svoju poloprázdnu misku ovsených vločiek a.k.a jediného jedla, ktoré som teraz do seba dokázala dostať. Môj zrak o chvíľu však spočinul na hlučnej skupinke prechádzajúcej okolo nášho stola. Boli to naši chalani, tiež sa práve chystali na raňajky. Juro išiel posledný. Naše pohľady sa na moment stretli. Ten môj mu naznačoval, že sa s ním chcem porozprávať. Či to pochopil neviem, pretože som mala pocit, že mi chcel naznačiť, že mu to je ľúto. 

,,Bia, tešíš sa na dnešný zápas? Lebo vyzerá, že si v noci nespala. Stalo sa niečo?"

,,Oci, bolo mi trošku nevoľno, ale fakt sa na dnešok teším. Neboj sa, prejde to." čiastočne som zaklamala. 

,,No dobre, len dúfam, že v tom ako sa cítiš nemá prsty nejaký chlapec." hodil na mňa prísny otcovský pohľad. Ach, keby si len vedel! Napriek tomu som na neho zagánila a neunikol mi aj Andrein ,,o všetkom viem" pohľad.

,,Láska, ja asi na ten zápas nepôjdem. Kvôli malému. Necítim sa tiež najlepšie."

,,Láska, ja to chápem. Pokojne zostaň na izbe alebo si dopraj čas pre seba vo wellnesse." Zľahka sa pobozkali a mňa normálne naplo.

,,Fuuuj!" zakričal Patrik. Braček môj, v tomto s tebou súhlasím. Obaja sa na tom však len zasmiali. Zvyšok raňajok prebehol ako v tichej domácnosti a ja som za to bola iba rada. Kútikom oka som stále pozorovala chalanov, ktorí práve raňajkovali. Môj pohľad smeroval najmä k jednému z nich, čo je jasné. Keď sme sa všetci najedli, oco s Andreou vzali Patrika na prechádzku. Ja som sa opäť vyhovorila na nevoľnosť, ale v skutočnosti som chcela počkať na Jura a porozprávať sa s ním.  O pár minút neskôr sa už stádo hokejistov hrnulo mojim smerom. Teda na chodbu, kde som ho čakala. Keď chalani prechádzali okolo mňa, neuniklo mi pár ich skúmavých pohľadov. Asi už vedeli, čo sa stalo. On išiel znovu až posledný.

,,Ahoj," postavila som sa mu do cesty, ,,môžem s tebou hovoriť?" Neodpovedal, len sa ku mne nahol, zovrel ma v náručí a majetnícky pobozkal. Nechápala som, čo sa to deje. Pár chalanov pri pohľade na nás zahvízdalo a potom sme sa od seba odtrhli.

,,Nebudeme sa skrývať. Je mi jedno, čo si ostatní myslia, Bia. Dúfam, že aj tebe." Popravde, onemela som. Civela som na neho s priblblým úsmevom neschopná urobiť nič viac, než prikývnuť. Znovu ma pobozkal, ale len zľahka a potom ma vzal za ruku. Vybrali sme sa výťahom, chalani išli po schodoch. A vtedy nastalo to nepríjemné ticho. Pozrela som sa na naše prepojené ruky a potom na neho. Pozoroval ma. Bola som od neho viac než o hlavu nižšia, tak to muselo byť pre neho divné, ale aj tak ma sledoval.

,,Čo je?" uškrnula som sa.

,,Nič len sa dívam." 

,,Ty dobre vieš, že toto sa už stalo." Usmial sa a prikývol.

,,Si krásna." Otočil sa ku mne a dotkol sa mojej tváre. Lícom som sa oprela do jeho teplej dlane a chvíľu tak spočinula. Pomaly sa začal približovať a mne bolo jasné, čo potom nasleduje. V momente, keď sa naše pery spojili sa výťah zastavil. Odlepili sme sa od seba očakávajúc otvorenie dverí, ale to sa nestalo. Naraz sme pozreli na číslo poschodia, kde sa nachádzame a namiesto posledného poschodia, kam sme mali namierené, sme sa zasekli presne v strede. A čo teraz. Už som sa chystala stlačiť to tlačítko, keď ma Juro zastavil.

,,Počkaj, toto sa nestáva tak často. Prečo si túto chvíľku neužiť?"

,,Ale, čo keď povedia..."

,,Povieme, že sme nevedeli, čo robiť." skočil mi do reči.

,,Budeme za debilov."

,,No a čo." Sadli sme si na podlahu výťahu. Jednu ruku mi prehodil cez plece a druhá mu opäť spočinula na mojom líci. Začali sme sa bozkávať. Tak ako bolo našim zvykom. Najprv sme si vychutnávali jeden druhého, potom prišla na rad vášeň a ja som si začala uvedomovať, že aj napriek tomu, čo sa deje, nechcem sa ho vzdať. A asi ani on mňa.