Tajomstvo diamantovej pečate

Prológ

Do úzkeho tmavého pásu rokliny sa votrel lúč svetla. Z neba sa cez neho pustil padať prach. Lúč sa v rokline dlho neohrial. Postupoval stále vyššie a vyššie, nechával za sebou stopu na skale rokly, ako pásik prachu. Napokon jeho svit splynul so žiarivým svetlom mesiaca na hviezdnatej nočnej oblohe.

Prach na skale vyzeral ako snehový poprášok. Vyzeral priam tajomne, nepatriac do zeleného lesa navôkol. Vynímal sa pomedzi stromy a skaly. Prašná snehová cestička začínala na kraji rokle, končila v jej útrobách.

Oblohu preťal blesk, ktorý nesperevádzal žiadny zvuk hromu. Odtiaľ, kde sa blesk dotkol zeme, vystúpil červený lúč svetla, sprevádzaný červeným prachom. Ako prvý lúč, tak aj tento za sebou nechával stopu červeného prášku, až kým jeho svit nesplynul s oranžovým svetlom blesku na oblohe. Červený prach sa tiahol pozdĺž rokle. Na zemi sa vynímal ako kvapôčky krvi.

Hviezdam na oblohe sa naskytol zvláštny pohľad. Na zemi videli dve cestičky bieleho a červeného prachu, pretínajúcich sa na úbočí rokle.

V mieste, kde sa biely prach miešal s červeným, sa roztrhla zem. Zemská kôra sa začala trhať na úbočí rokle, pokračujúc po bielej a červenej cestičke na všetky štyri strany. Z miest, kde sa zem pretrhla, sa začala liať horúca láva. Avšak skôr, ako vyvrela na povrch, hviezdy na nebi sa začali zväčšovať. Sprvu sa zdalo, že obloha padá, alebo zem sa približuje k oblohe, no obloha i zem ostali na svojich miestach. Všetky hviezdy zatúžili po zemi, ako láva zatúžila po oblohe. Na nebi čochvíľa nezostalo jedinej hviezdy, všetky sa zhromažďovali k pretrhnutému stredu dvoch prašných cestičiek. V mieste, kde sa láva a hviezdy stretli, zažiarilo svetlo, dralo sa z oblohy až útrobám zeme a z útrob zeme až do hlbín neba. Hviezdy sa miešali s lávou. Až kým svetlo neprestalo žiariť.

V jednej chvíli bol v rokline obrovský chaos, v druhej chvíli nič. Zem sa bez jediného zvuku prudko zatvorila, no predtým, než sa jej štyri konce spojili v jeden, vypustila zo seba posledné - plod spolupráce neba a zeme.

Na nebi bez jedinej hviezdy svietil mesiac. Svietil doprostred prašných cestičiek, na miesto, kde mu zem vzala jeho spoločníkov na cestách - hviezdy. Na tom mieste uprostred úbočia rokle sa skvel diamant. Trblietal sa v celej svojej modrej kráse. Červený a biely prach sa k nemu zhromažďoval. Čím viac prachu bolo okolo diamantu, tým jasnejšie bolo vidieť kontúry ľudského tela, ktoré ho obopínalo. Po chvíli cestičky zmizli, spolu s diamantom.

V rokline ležal diamantový skvost. Ten skvost, pochádzajúci z oblohy aj zo zeme, bol úplne hmotný. A na jeho zápästí sa skvela značka diamantu, z ktorého bol vytvorený.