Tajomstvo diamantovej pečate

1. časť

Aurel sa uprostred noci strhol zo sna. Prudko sa posadil, upriamil zrak na digitálne hodinky pri posteli. Červené svetlo ukazovalo 01:24 ráno. Slastne si opäť ľahol do perín, vediac, že mu ostáva ešte takmer päť hodín spánku, než bude musieť vstať do školy. Bol štvrtok. Už iba jeden deň...

Snažil sa zaspať, no pri predstave, čo ho zajtra, teda vlastne už dnes ráno čaká, mu vyslobodzujúci spánok na viečka neprišiel. Prehadzoval sa na posteli zo strany na stranu, keď si povedal, že sa na to vykašle. Už by nezaspal.

Zapol teda nočnú lampu pri posteli a otvoril učebnicu fyziky. V škole si chcel opraviť známku, vychádzala mu trojka a koniec polroka už klopal na dvere. Jediná trojka z priblblej fyziky, ktorej aj tak nechápe celá trieda. No nevedel sa sústrediť. Nadával sám sebe, že večer namiesto toho, aby sa učil, hral na počítači hry. No mohol on za to, že musel dokončiť misiu v hre Assassin's creed? Keď už bol tak blízko?! Aj keď si pripúšťal miernu závislosť na počítačových hrách, mal ešte jednu, omnoho intenzívnejšiu závislosť, o ktorej nikto nevedel. Sám si ju donedávna nechcel pripustiť, no po chvíli spytovania svedomia si to priznal. Nie, nebolo to fajčenie, nebol závislý na drogách ani alkohole. Jeho závislosť spočívala na úplne inom ráze. Už tri a pol roka, odkedy prestúpil na osemročné gymnázium svätej Tamary v jeho rodnom meste, a odkedy sa na ňu prvý raz pozrel, nemohol prestať o nej rozmýšľať. Už prvý deň v škole ju sledoval až domov. Stále so sebou vláčil zápisník a pero a všetko, čo o nej nové zistil, si starostlivo zapísal. Škrelo ho, že je toho čím ďalej, tým menej, že o nej nevie skoro nič, napriek jeho štvorročnému sledovaniu. Bol ňou posadnutý, no nevedel si pomôcť. Priťahovala ho, ani sám nevedel čím a prečo. Nemohol s tým prestať a to aj napriek tomu, že kvôli jeho posadnutosti stratil všetkých kamošov. Zakaždým, keď nemal čo robiť, si stále dokola čítal svoje zápisky o nej. Tešil sa do školy už len preto, aby ju mohol opäť sledovať.

No nikdy ďalej nezašiel. Nikdy s ňou neprehovoril ani pol slova, nekamarátil sa s ňou, nevedel, ako znie jej hlas. Ona ani nevedela, že on existuje. Určite by si nikdy nepomyslela, aký rozruch kvôli nej nastal v jeho živote. Zmenila mu ho od základov. Vlastne okrem učenia, hrania hier a posadnutosťou k nej, nemal na práci vôbec nič. A ani iné záujmy – či už krúžky, alebo trávenie času s rodinou, či priateľmi. Vlastne, akými priateľmi? Veď všetkých stratil. Kvôli nej.

Označenie''blázon'', ''tupec'', či ''nepríčetný'', počul v škole už toľkokrát, že ho už ani nebral na vedomie, nie že by sa nad tým ešte rozčuľoval. Bol to šialený čudák, ktorý sledoval šialenú čudáčku.

Raz presedel celú sobotu na strome, v tesnej blízkosti jej domu, aby ju mohol sledovať, keď pôjde von. Či sa s niekým nestretáva, a ak áno, tak chcel vedieť ich mená. Ale ona cez víkendy nikam nechodievala, čo zistil počas svojich sledovačiek. Vlastne NIKDY nikam nechodila. Bola asi taký spoločenský typ človeka ako on. Aj to mu pripadalo trochu záhadné.

Napadlo mu tiež, že na ňu nasadí plošticu, no po chvíli to zavrhol. A takto sa mu to zdalo viac efektívne. Bolo by to zbytočné vyhodenie peňazí, keďže po krátkom čase zistil, že nikam nechodieva. Z domu rovno do školy, zo školy rovno domov. Žiadne krúžky, či iné aktivity. V škole sa jej vyhýbal. Ani na obede ju nikdy nestretol.

Pred dvoma týždňami si všimol, že namiesto vyučovania šla poza školu. Ráno normálne vyšla z domu, oblečená, taška na chrbte, no nešla na ich autobus, na číslo 62, ktorým stále chodievala, ale na číslo 31 (zapisoval si úplne každý detail). Odviezla sa kdesi preč. A on nevedel kam! Hneď si to zapísal. Pri najbližšejz astávke svojho autobusu (tiež 62), vystúpil a pešo sa vrátil na predošlú. Prečítal si odchody a príchody autobusov, zapísal si číslo 31. Vrátil sa domov, odkiaľ zavolal mame do práce, že mu na zastávke prišlo zle a že dnes nepôjde do školy. Doma si vyhľadal všetky zastávky, na ktorých autobus s číslom 31 stojí, až po konečnú a zapísal si ich. Potom šiel na zastávku oproti jej domu a čakal ju tam až doobeda so zápisníkom v ruke, aby si mohol zaznamenať jej príchod. Ona sa vrátila domov o 13:30, presne vtedy, keď v škole skončila šiesta hodina.

Keď zistil, že je to s ním veľmi zlé, že je na ňu veľmi naviazaný, že bez toho, aby ju sledoval, ťažko dokáže robiť niečo iné, snažil sa krotiť, no nešlo mu to. A keď mu mama oznámila, že na víkend idú preč, že ho v piatok vypýta zo školy, nechýbalo veľa a bol by predstieral že je chorý, aby nikam nemusel ísť.

V to ráno, vo štvrtok, nad tým všetkým premýšľal – nad sebou, nad svojím správaním a pomyslel si, že víkend prežitý s rodinou niekde preč, môže byť ako dobrý začiatok. Začiatok odvykať si od svojho zlozvyku.

Prvýkrát sa v ňom pohlo svedomie vtedy, keď ju uvidel, ako po dni strávenom mimo školy sa vracia o 13:30 domov, akoby sa nič nestalo. Vtedy sa prvýkrát nad tým zamyslel: Prečo ju sleduje? Čo z toho všetkého má? Čo tým chcel dosiahnuť? Prečo kvôli nej zanedbáva rodinu, školu a priateľov? Robil to preto, lebo sa mu hádam páči?

Po položení týchto otázok, ako tak tam sedel na zastávke zistil, že nikdy nechcel nič viac, ani že nebola jeho typ. Odrazu sa na víkend tešil.