Tajomstvo diamantovej pečate

10. časť

"...Takže, čo to znamená? Znamená to, že keď vložíte do bankomatu kartu a naťukáte PIN kód zadáte sumu, vyjdú vám z neho peniaze..."

"Wau," ironicky zamrmlal Aurel.

Bol utorok, šiesta hodina, občianska náuka, ktorú Aurel z duše nenávidel. Ruku mal lakťom opretú o lavicu, hlava na nej mu podchvíľou padala, ako sa snažil nezaspať, no veľmi mu to nešlo.

Keď sa mu učiteľkin bľabot začal zlievať do jednej nekonečnej masy slov, niekto do neho drgol. S námahou rozlepil oči.

Bola to Kamila, podávajúca mu akýsi papierik, na ktorom stálo:

"Pôjdeme dneska do chodby?"

Aurel na ňu nechápavo pozrel. Vzápätí sa mu v hlave vyjasnilo. Usmial sa a pošepky sa opýtal: "To si mi musela až napísať? Prečo si mi to normálne nepovedala, veď sedíš vedľa mňa."

Kamila kývla hlavou na učiteľku. Nemala rada, keď niekto cez hodiny vyrušoval. Všetci museli byť ticho a napätí ako strunky, keby sa jej náhodou uráčilo niečo sa opýtať.

Aurel mávol rukou. Odfrkol si. "Kašli na ňu," zašepkal.

Učiteľka pri tabuli zaostrila na Aurela. "Aurel, už si dopísal poznámky?" ostro sa ho opýtala.

"Uhm, jasné," zachmúrene zamrmlal. "Tak buď ticho a dávaj pozor," odsekla mu.

"Pôjdeme. Vyberám dvere," odpísal Kamile.

- - -

Obaja stáli pred dverami. Obaja mlčali. Po niekoľkých minútach sa ozval Aurel: "Kamila, ale veď tie dvere sme našli už včera."

"Si riadne skorý. A222A"

"Sú zamknuté."

"Ja viem."

"Tak prečo si ma ku nim zavolala?"

Kamila sa na neho uprene zahľadela. "Už sa ti niekedy stalo, že by si na jedny dvere natrafil dvakrát za sebou? Vylúčené."

"A?"

"A to, že nám tým chcú niečo povedať."

"Dvere?"

Kamila si vzdychla. "Dvere, alebo tí, čo tie dvere stvorili," odpovedala tajomne.

Vzápätí bez opýtania položila ruku na kľučku a vošla dnu.

Aurel zhíkol.

Stáli v chodbe.

Navlas rovnakej, z akej pred chvíľou vyšli.

Až na jeden detail.

Chodba nebola nekonečná. A mala len jedny dvere - na jej konci.

Kamila sa spýtavo zahľadela na Aurela, no on len pokrčil plecami. Obaja nemali tušenie, kde sa to ocitli.

"Ehm... Je aj toto z nejakej knihy?"

Kamila sa zachmúrila, hodnú chvíľu pátrala v pamäti, kým sa napokon ozvala: "Nemyslím, že toto je nejaký svet. Svet bude až za tamtými dverami," ukázala na dvere na samom konci chodby.

"Prečo sú len jedny?" spýtal sa Aurel.

"Netuším."

"Prečo sme dnes tieto dvere otvorili, keď včera boli zamknuté?"

"Netuším."

"Čo myslí, aký svet je za tými dverami?"

Kamila sa zachmúrila. "Netuším."

"Ideme tam?"

Kamila prikývla.

Chodba bola dlhšia, než sa na prvý pohľad zdalo.

Podišli k dverám, ktoré boli rovnakej farby ako všetky ostatné. V niečom sa však líšili.

"Nemajú kód," oznámil Aurel prekvapene.

"Ani kľúčovú dierku," povedala Kamila. "Sú proste iné."

"Dáma prvá," ozval sa Aurel.

Kamila otvorila dvere.

- - -

Stáli v podkrovnej izbe. Ich pohľad upútala stena, ktorá namiesto okien mala skrinky.

Väčšina z nich bola z dreva, ale každé mali iný tvar, štruktúru a farbu. Mali aj odlišný dizajn. Niektoré boli holé, na iných bola spletitá rezba. Na niektorých bola guľa, na iných kľučka, niektoré boli posuvné, na iných boli rôzne veci...

"100 skriniek," vzdychla Kamila.

"Ty si ich už stihla spočítať?" prekvapil sa Aurel.

Kamila pokrútila hlavou. "Kniha. 100 skriniek. Tak sa volá."

"Takže svet," poznamenal.

"Čo myslíš, prečo práve tento svet bol v iných dverách?"

"Čo ja viem? A vôbec, záleží na tom?"

"A na čom inom ak nie na tom," zahundral.

"Prečo tu sú skrinky?"

Kamila chvíľu váhala s odpoveďou.

"V nich sú svety..."

"To si hádam robíš srandu?" skočil jej do reči.

"No, neviem či svety, ale... cez nich sa dostaneš zakaždým na iné miesto... nie do svetov, ale...čo ja viem? Nebola som tam."

"A chceš tam ísť?" spýtal sa jej.

Kamila nestihla odpovedať, keď zrazu sa v jednej skrinke zasvietilo. Podišli bližšie. Tá skrinka vyzerala ako poštová schránka.

"Jejda," povedal Aurel.

"Ts, ts, ts," krútila hlavou Kamila. "Nie," odvetila.

"Čo nie?"

"Nechcem tam ísť. Navyše - ako by som aj? Sú malinké, nevmestila by som do nich ani hlavu."

"Do tamtej áno," uchechtol sa a ukázal na čiernu skrinku úplne pri zemi, väčšiu ako ostatné.

Dvere tvoril štvorec so stranou asi dvadsať centimetrov a boli veľmi tmavé. V strede bola malá kovová kľučka.

"Hm, aj tak by sme sa cez ňu neprepchali," poznamenal.

"Mne sa nepáči," pokrčila nosom Kamila, "myslím, že by sme ju nemali otvárať."

"Prečo?"

"Proste mám z nej blbý pocit."

Aurelovi docvaklo.

"Čítala si niečo o nej, pravda?" Keď sa mu nedostávalo odpovede, opýtal sa znova: "Čo sa stalo v tej knihe?"

"Nič, prečítaj si, ak chceš. Ja ti tu nič vysvetľovať nemienim."

"OK, ale potom mi nezabraňuj, ak budem chcieť niečo urobiť. Neinformovala si ma, tak ma nechaj."

"Ako uráčite," povedala s iróniou.

Aurel si vzdychol. "Tak dobre, nechám ich na pokoji. Ale vyber si jednu skrinku, aby sme ju mohli otvoriť."

"Prečo to tak veľmi chceš?" opýtala sa ho.

Uprene sa jej zadíval do očí. "Pretože ty sama si povedala, že nám tým niekto chce niečo povedať. Niekto nám dáva znamenia a usmerňuje nás, kadiaľ ísť. Nič nie je náhoda."

"V poriadku," ustúpila a začala si prezerať skrinky v stene.