Nechápal.
No nemal ani čas na premýšľanie, lebo bolo sychravo (bol február!!) a on bol celý premočený.
Vyšiel z domčeka, dvere len privrel a cez bráničku vystúpil na ulicu. Pustil sa domov, zmáhala ho únava.
Ani poriadne nevidel, kam ide, keď tu zrazu sa spoza jeho chrbta ozvalo vysoké chichotanie.
Aurel sa prudko obrátil.
Na chodníku za ním asi desať metrov stála Kamila a chichotala sa, držiac sa za brucho.
"Č-čo ti je..?" zamrmlal. "Čo sa smeješ?"
Chvíľu trvalo, kým sa Kamila dosmiala, kým mu s úsmevom odpovedala: "Ty ideš na módnu prehliadku, či čo? To má byť akože narodeninové prekvapenie?"
Aurel na ňu nechápavo hľadel. Potom sa pozrel na seba.
Úplne zabudol, že má na sebe iba trenky. Oblečenie nechal na pláži, zmietol mu ho príliv...
"Aha. A ja že prečo mi je taká zima..."povedal, no stále nič nechápal. Ako ich tam mohol zabudnúť?
Asi preto, lebo tam bolo teplo, tak si nevšimol, že takmer nič na sebe nemá.
Spomenul si, že šaty si zo seba strhol hneď ako tam prišiel, lebo sa hnal do mora. No a prehliadku, tú absolvoval takisto bez oblečenia.
Predstavil si, ako obyvatelia mesta sú poschovávaní v domoch a spoza záclon sa na ňom smejú a začervenal sa.
"Nemusíš sa hanbiť," zle si jeho pýrenie vysvetlila Kamila. "Aj keď, pravda je, že ešte nikoho tak odvážneho som nevidela, aby sa len v spodnom prádle vybral vonku vo februári, keď je treskúca zima, o pol šiestej ráno..."
"O pol šiestej ráno, vravíš?"
"A čo sa čuduješ? Alebo si už vonku dlhšie?"
Aurel odignoroval jej otázku. Zachmúrene sa obrátil a pokrútil hlavou.
To predsa nebolo možné. Strávil v tom svete niekoľko hodín. Muselo byť už aspoň popoludnie! Už by ho dávno hľadali!
Nešlo mu to celé do hlavy.
Kamila si všimla, že Aurelovi nie je do reči. "Aurel, je ti niečo?" spýtala sa ho.
"Ja...prepáč, že som sa ti smiala," dodala, keď sa nedočkala odpovede.
Vyzliekla si kabát a prehodila ho cez neho.
"Prepáč, okej?"
Prikývol.
"No tak, povedz prosím ťa niečo!"
"Svoj kabát si nechaj, nepotrebujem ho."
"Nemôžeš tu predsa behať takto."
"Môžem," oponoval jej, "babský kabát na seba nevezmem. To nech ma radšej všetci očumujú takto."
S týmito slovami zrýchlil krok a pobral sa domov. Kamila ho odprevadila takmer až do jeho izby a keď sa uistila, že sa okúpe teplou vodou a ľahne si do postele, odišla preč.
Aurel však ešte dlho sedel na posteli, spamätával sa zo zážitku, kým ho nepremohla únava a zaspal tak ako bol - iba v trenírkach.
- - -
V nedeľu mu zavolala Kamila.
"Si v pohode?" spýtala sa ho do telefónu.
"Ehm, jasné, som okej," odvetil.
"To som rada. Vieš, vyzeral si trochu zvláštne akoby... čo ja viem, sa ti niečo stalo, teda, niečo vážne..."
"Ani nie, len stále to nemôžem pochopiť..."
"Nemôžeš pochopiť - čo?"
A tak jej Aurel všetko vyrozprával. Kamila počúvala, no samozrejme, nemohla tomu uveriť. "Vieš ty čo? Dneska poobede mi to ukážeš, okej?" zakončila ich rozhovor.
Aurel zronene prikývol, no potom si uvedomil, že to nemôže vidieť, tak len súhlasne zamrmlal.
- - -
"Vravel si, že to je na tom prázdnom pozemku?" spýtala sa Kamila Aurela, keď kráčali ulicou. "Áno," odvetil. "Vlastne, už nie prázdnom - stojí tam predsa ten záhradný domček. "
Prešli popri Zininom dome.
"Ehm, Aurel?" "No?"
"A si si istý, že to je tuná?" Kamila ukazovala na pozemok s domčekom.
"Jasné," povedal a pridal do kroku. Odtisol bránku. Kamila ostala stáť na ceste.
"Ty nejdeš?" začudoval sa.
"Ale keď..." naklonila hlavu. "Ja tam nič nevidím."
"Čože??" pozrel sa na pozemok. Domček tam stál. "Ale veď.. on tu je, naozaj!"
Kamila prestúpila z nohy na nohu a zajachtala: "Si si istý?"
"Keď mi už ani ty neveríš, tak potom kto?" prekrížil ruky na hrudi.
Kamila sa poobzerala. Napriek tomu, že bolo poobedie, na ulici nikoho nebolo.
"Koľko je hodín?" spýtal sa zrazu Aurel. Kamila pozrela na hodinky. "Trištvrte na štyri," oznámila.
Kývol jej. "Tak poď."
Prešli cez bránku a Aurel podišiel ku vchodovým dverám. Stále boli privreté, tak ako ich nechal včera. Potisol ich. Kamila, ktorá mala doteraz znudený výraz, otvorila ústa.
"Ako si našiel tieto dvere?" zmohla sa na otázku.
"Ako to myslíš, našiel? Veď ony tu sú stále - to sú tie vchodové dvere do toto záhradného domčeka, o ktorom som ti hovoril. Vidíš tú chodbu za nimi?"
Kamila prikývla.
"Ideme dnu?" spýtala sa pochybovačne.
Aurel neodpovedal a vošiel. Kamila sa pobrala za ním.
"Tradadá," vykríkol zrazu Aurel Kamile do ucha, "predstavujem ti Záhadnú chodbu s dverami, s ktorými prehrávam dva:jeden. Bližšie ti to vysvetľovať nemienim."
"Dvere?" vydýchla Kamila.
"Dvere," prisvedčil Aurel. "A k tomu nie hocijaké. Včera som urobil hlúposť tak som jedny otvoril a šiel som dnu, no bol som sám, tak som sa tam skoro utopil! Ale to už vlastne vieš."
"Je ich tu mnoho..." zašepkala.
"Je ich tu tisíce," prisvedčil.
"Prečo?"
"Čo ja viem?" pokrčil plecami. "Ale je to pecka."
"To teda je. Ako vyzerali tie dvere, ktorými si prešiel ne tú pláž?"
"Tak, ako všetky ostatné," hodil rukou. "No mali vyryté 11001T."
"No, tak to budeme hľadať veru dlho," poznamenala.
"Prečo by sme ich mali hľadať?" opýtal sa Aurel. "Prečo jednoducho neotvoríme ďalšie? Možno natrafíme na ďalšiu pláž."
Kamila prikývla. "Celkom dobrý nápad."
"Mám zatvoriť dvere?" spýtal sa Aurel.
"Radšej nie," odpovedala. Tak ich len privrel a pustili sa do lúštenia vyrytých znakov na dverách.
Po piatich minútach sa ozvala Kamila: "Hej, tu sú také dvere, kde je vyryté že DO NOT OPEN, vyskúšame?"
