Tajomstvo diamantovej pečate

6. časť

pre: @filipdian

Namiesto toho tam boli tri schody a - múr. Na múre bolo čiernou nasprejované obrovitánske X. Stopy po spreji boli celkom čerstvé, kvapky čiernej farby stekali na schody.

"Schody??" opýtal sa sám seba. "A múr?"

Tak toto nečakal. Bod pre záhadnú chodbu s dverami.

"Skúsim iné," povedal si, dúfajúc, že sa to nezopakuje.

Nasledujúce dvere mali vyrezané 11001T. Otvoril ich. Najprv nevidel takmer nič. Ostal oslepený - slnkom.

Vzápätí mu udrela do nosa slaná vôňa mora. Keď si jeho oči privykli na ostré slnečné lúče, rozoznával obrysy budov a začul šum mora.

"Asi sa mi sníva," zašepkal. "Ďalší bod pre záhadnú chodbu s dverami." V tom momente úplne zabudol na starý svet a vkročil so svojho nového, vysnívaného, neskutočného...

Prekročil prah. Pod nohami zacítil piesok. "Pláž?"

Pozrel sa nad obzor. "More?" od radosti sa takmer rozosmial.

Ocitol sa na veľkej pláži, z pravej strany bola ulica s rôznymi budovami, z ľavej strany sa jemne vlnilo more a zvrchu sa na neho usmievalo slnko.

"Tak toto je paráda, škoda že nemám plavky," pomyslel si.

"Čo tam po plavkách," zakričal a bežal v ústrety moru. Cestou si strhol oblečenie a ponoril sa do chladných vĺn, ktoré mu s rozkošou hladili pokožku.

Keď utíšil prvú túžbu, zháčil sa. Pozrel ku dverám, ktorými sem prišiel s zistil, že úplne sa vykašľal na čas.

"Koľkože môže byť hodín?" spýtal sa.

No more, slnko, vlny ani čajky mu neodpovedali. Tak teda trošku sklamane z mora vyšiel a zamieril ku dverám.

Vtom začal od mora viať studený vietor , ktorý vytvoril prievan a ten dvere zabuchol.

A dvere zmizli.

- - -

"Nie! Nie, nie, nie, nie, nie! Prosím, nie!"

Aurel sa hnal ku dverám. Teda vlastne - k miestu, kde pred chvíľou stáli. Poháňal ho vietor.

"Nie!" skríkol ešte raz. Narazil do niečoho neviditeľného. Víchor ustal.

"Ale veď, to sú dvere!" Nahmatal kľučku. "Prosím, prosím, nech nie sú zamknuté..."

Keď dvere otvoril, vydýchol si, keď sa zjavila za nimi chodba s dverami.

Zahryzol si do pery a premýšľal. Nechcelo sa mu odísť zo svojho krásneho sveta, ktorý pred chvíľkou objavil. Chcel ho spoznať. Chcel sa ešte raz hodiť do vĺn, chcel sa poprechádzať po pláži, chcel niekoho stretnúť...

No čo s tými dverami?

Keď sa zatvoria, zmiznú. No, nezmiznú úplne, no zneviditeľnia sa a ako sa potom vráti?

Poobzeral sa po pláži. Bola to vlastne tak trochu zvláštna pláž - od budov kamenistá a čím bližšie ku moru, tým viac piesočná a kamene postupne mizli. Vzal do ruky kameň, taký akurát do dlane a položil ho pod dvere pred prah. Potom dvere privrel. Opäť od mora zafúkalo, tentoraz už slabšie, no dvere sa nezavreli, lebo narazili do kameňa.

Aurel spokojne pokyvkával hlavou. "Si génius," povedal si, "bod pre teba."

Pomädlil si ruky a spýtal sa: "Tak, čím začneme?"