Čím nižšie slnko zapadalo, tým viac sa Aurel čudoval.
Od pláže sa vybral napravo k malým budovám, tiahnucich sa po celej dĺžke pobrežia. Išiel ku nim zo zadnej strany. Prešiel pomedzi dva šedé domy a dostal sa na ulicu.
Prekvapilo ho ticho.
Na ulici nikoho nebolo, neozývala sa žiadna vrava ani krik, ba ani ostatné zvuky ulice.
Po oboch stranách ulicu lemovali domy, obchody, reštaurácie, hotelíky...
No nikde nikoho.
Vošiel do jedného obchodu. Bola to vlastne malá predajňa rýchleho občerstvenia.
V strede stál okrúhly sivý stôl, ktorý obkolesovali žiarivožlté stoličky. Vzadu bol úzky barový pultík s vysokými barovými stoličkami, na ktorých však nikto nesedel. Za barom taktiež nikto nestál.
Po celej miestnosti sa nachádzali sivé stolíky so žltými stoličkami, no ani jeden stôl nebol taký veľký ako ten v strede.
Všetky stoly boli čisté, umyté, stoličky zarovno poukladané, na barovom pulte nebolo jedinej šmuhy, podlaha bola taktiež zametená.
Aurel neveriacky pokrútil hlavou. Vyšiel z predajne a pustil sa ďalej ulicou.
Po pár metroch ho zaujal ďalší obchod zo žiariacim nápisom: THE ENCE.
Otvoril dvere, strhol sa na zvuk zvončeka.
Bol to vlastne prvý zvuk, ktorý počul v tomto svete, a ktorý nevydávalo more.
Ten obchod bolo kníhkupectvo. No ani tu nikoho nebolo.
Začal si prezerať knihy, ktorých ani nebolo veľa, no nezaujímalo ho to, tak opäť vyšiel na ulicu.
Do ktoréhokoľvek obchodu, hotela či reštaurácie vošiel, nenašiel v ňom jedinú živú bytosť.
Rozhodol sa teda vrátiť, bolo mu strašne horúco, zatúžil po mori.
Vrátil sa na pláž, a pár minút si užíval mora a posledných slnečných lúčov.
Kolísanie vĺn ho uspávalo, najradšej by si ľahol na piesok a spal...
- - -
Voda sa mu prevalila cez tvár. Prudko sa strhol a posadil sa. Olízal si pery, zacítil soľ. Pomaly sa mu v hlave vyjasňovalo. Spomenul si na svet, ktorý objavil za tajomnými šedými dverami, na pustú pláž a na more... ktoré sa mu teraz prelievalo cez hlavu.
"Veď ide príliv!" doplo mu.
Bola už takmer tma - kraj šedo osvetľovali posledné úlomky slnečných lúčov.
More sa už nelesklo, ako napoludnie, keď sem prišiel, už sa len hrozivo prelievalo a dunelo.
Nie, to nedunelo more, to sa zadunelo v diaľke. Vzápätí blesk rozčesol nebo na dve polovice a ozval sa hrom.
Aurel sa preľakol. Za chvíľu bude tma a čo mu povedia doma? Až teraz si spomenul na svoj starý svet, a na dvere, cez ktoré musí prejsť, aby sa mohol vrátiť.
Ale ako nájde dvere v tme?
Cez noc tu rozhodne nemienil zostať. More mu už obmývalo kolená.
Spanikáril a pohľadom hľadal smer, kde by mohli byť dvere.
V diaľke sa čosi zalesklo. Rozbúchalo sa mu srdce a pohol sa tým smerom. No išiel stále hlbšie a hlbšie do mora. Voda mu bola neskôr po stehná, potom po pás, po bradu, svetlo sa približovalo a keď už bol od neho len pár krokov, nedotiahol na dno, tak ku svetlu musel doplávať.
Cez hlavu sa mu prevalila obrovská vlna a jeho potopilo. Pod vodou sa v tme nemohol zorientovať - nemohol ani otvoriť oči, lebo by mu ich soľ vypálila. Metal rukami i nohami, no na hladinu sa nemohol dostať. Urobil posledný záber - a na sekundu prebil hlavou hladinu.
Nádych.
No takmer okamžite sa mu cez vlnu preliala ďalšia vlna a opäť sa ponoril.
Tentokrát však už bol múdrejší - počkal, kým vlna doznie a dostal sa na hladinu. Lapal po dychu.
Keď sa poobzeral, zistil, že je od svetla ďalej, lebo ho vlny tlačili opačným smerom.
Urobil pár záberov, dotkol sa drevených dverí, potiahol ich ku sebe, pričom sa naňho vovalilo svetlo a vlny mora sa valili dnu do chodby, stiahli so sebou aj jeho.
Pocítil pod nohami pevnú zem, no voda sa na neho valila ďalej - cez otvorené dvere...
Rýchlo sa natiahol za kľučkou, pritiahol dvere k sebe, no narazili o prekážku a nedali sa zavrieť.
Spomenul si na kameň, ktorým podložil dvere, aby sa nezavreli, potichu zanadával a z posledných síl sa opäť ponoril pod hladinu, zašmátral rukou a z vonkajšej strany dverí z piesku vytiahol kameň veľký ako päsť.
Dvere sa konečne dali zavrieť, voda sa už nevalila dnu a vyčerpaný Aurel skĺzol na zem, zvierajúc kameň v ruke.
- - -
Nemohol tam však veľmi dlho ležať. Momentálne sa chcel dostať od hrozivého mora čo najďalej - aj keď teraz vedel, že už je v bezpečí, za dverami.
Stále mal však pochybnosti, či ti dvere udržia toľký nával vody, nie sú predsa tak pevné.
Po pár minútach nabral dych a posadil sa. Keď si predstavil, aká dlhá cesta ho ešte čaká naspäť nekonečnou chodbou, zakrútila sa mu hlava. Pozrel doľava - odkiaľ tušil východ.
Prekvapilo ho, keď vchodové dvere uvidel na konci chodby, len pár dverí od neho.
Otvoril ich, očakával noc...
No pred očami mal ráno.
